O búrke v mojom srdci.

O búrke v mojom srdci.

Dlhšie som rozmýšľala o tom, že budem písať aj o manželstve. Veď prečo nie.

Rada by som písala o tom, že všetko je krásne a dokonalé, milé a romantické. Skrátka ružové. Ale to nie je pravda. A tak pred tým, ako napíšem aj o tých pekných veciach, ktoré v manželstve teraz už zažívam, budem písať o tom, čo predchádzalo tomu, že sa dnes už môžem usmievať. Nebolo to tak totiž vždy.
​Ak nerátam začiatok vzťahu, pobláznenú zamilovanosť a idealizovanie si môjho drahého vo všetkom a so všetkým.

Zmena vlastne nastala s prvou manželskou krízou. Keď prichádzala plíživými krokmi, nebadane, akoby ani nechcela byť spozorovaná, len aby sa dostala oveľa hlbšie do našich životov, ani som si neuvedomovala, že je už tu. Dovtedy som krízam nevenovala pozornosť, ani tým, o ktorých rozprávali iní. Mala som dojem, že my to zvládneme. Myslela som si, že nám sa to nestane. Mýlila som sa… ako už veľakrát v živote.

Keď som si uvedomila, že sa niečo deje a niečo nie je celkom v poriadku, kríza bola u nás už naplno zabývaná. Najprv som sa hrdo odúvala a tvárila sa, že mňa sa to netýka. Potom som sa trápila a dúfala, že sa to vyrieši. Najlepšie nejako samo od seba. Čakala som, že naša láska a naše manželstvo si to vybojuje samo. No na moje prekvapenie to tak nebolo. Och, ako som bola naivná. Dnes to už viem. Potom som začala rozmýšľať o tom čo by som mohla urobiť ja sama, aby sa to u nás zlepšilo. Snažila som sa, naozaj veľmi som sa snažila byť milá, starostlivá, robiť všetko to, o čom som vedela, že to má môj muž rád. Ale nebolo to celkom ono. Krízička už mala nás oboch na lopatkách a jej cieľom bolo jediné – rozdeliť nás. Krásne sme sa počas nej vyfarbili. Obaja. V plnej nádhere sa prejavili celé naše osobnosti a tiež všetky zápory našich charakterov. Aj tu by som chcela napísať, že ja som bola tá dobrá a dokonalá a všetko mal na svedomí môj muž. No ak mám byť úprimná, a to teda chcem byť, pravda je taká, že sme v tom boli spolu. Presne tak, ako sme do vzťahu vošli dvaja, tak isto sme v tom vzťahu robili chyby obaja. Došlo to tak ďaleko, že sme uvažovali o rozvode. Celkom vážne a otvorene. Ja viac ako on. Mala som pocit, že ďalej to už takto nejde. A v tom som mala pravdu. Nešlo a nemohlo to ísť ďalej rovnako ako dovtedy.

A tu niekde je ten zlom. Veľa som sa počas našej krízy naučila. Vlastne by som mala byť tej tete Kríze vďačná. Ukázala mi toho veľa o mne a ešte viac o mojom chlapovi. Mnohé z tých vecí by som radšej nevedela, veľa vecí by som radšej nebola počula a ešte menej by som bola chcela povedať. Ale všetko sa to stalo a veľmi ťažko sa to dá zobrať späť. Každý z nás si to nesieme niekde vo svojom vnútri a musíme sa s tým postupne vysporiadať.

Ale výsledok stojí za to. Dnes sme stále spolu aj napriek všetkým tým búrkam, ktorými sme prešli. Búrkam, v ktorých sme si mysleli, že sa to nedá prežiť, lebo vlny boli obrovské a nechceli utíchnuť. Jediná nádejná predstava bola, že by sa stalo to, čo som čítala o inej búrke na mori, kde jeden uznávaný muž sa postavil uprostred lode a prikázal búrke, aby stíchla. A ona naozaj stíchla. Toto bolo o Ježišovi v Biblii. A viem, že má takú moc, aby to dokázal aj dnes, aj v mojom živote, ale tentoraz to bolo trochu inak. Akoby to vyžadovalo spoluprácu. A tak sme začali. Inak, ako som si myslela, že to má byť.

Začala som sa učiť počúvať svoj vnútorný hlas, hľadať svoje stratené ja, rozhodovať sa na základe svojho najlepšieho svedomia a vedomia. Môže sa to zdať ako úplná samozrejmosť, no nebola. Z môjho života sa táto schopnosť akosi vytratila a ja som ju musela opäť objaviť a poctivo si na ňu zvyknúť. Musela prísť zmena vo mne, aby nastala zmena v ňom a potom aj v nás.

No o tom, ako sa to celé udialo, napíšem nabudúce. Táto téma si vyžaduje seriál.

Keď myslieť na seba nie je sebecké.

Keď myslieť na seba nie je sebecké.

Trvalo mi dlhé roky, kým som pochopila, že myslieť na seba nemusí nevyhnutne znamenať sebectvo. Ani neviem, ako som prišla na to, že by to malo byť sebecké. Akosi sa mi to samo natláčalo do hlavy a ťažko sa mi potom myslelo na seba. Lebo veď ja nechcem byť sebecká. Teraz už vlastne ani neviem, prečo som nechcela. Teda nechcela byť sebecká. Asi preto, že byť sebecká je zlé. Znamená to niečo, čo je mimo nejakú normu prijateľnosti.

​Lenže moja neochota pozrieť sa pravde do očí ma stála dlhé roky života. A vlastne skôr prežívania a chradnutia ako života. Mala som čas na všetko – na muža, na deti, na prácu, na dobrovoľníctvo, na iných ľudí… len nie na seba. Veď načo? Všetko zvládam a na mne predsa nezáleží. Ale mýlila som sa. A ako veľmi.

Veľmi na mne záleží. Presne tak isto ako na každom ďalšom človeku. Raz som si starý známy výrok, ktorý hovorí: Miluj svojho blížneho ako seba samého, prehodila naopak: Miluj seba samého ako miluješ svojho blížneho. A vtedy mi to došlo. Ja som schopná sa starať o všetkých okolo, len nie o seba. Ale prečo? Mala som na to kopec dôvodov, od toho, že som bola niekde vo svojom vnútri presvedčená, že veď na mne predsa nezáleží, veď ja to všetko zvládnem. Cez to, že prijať samu seba bolo niečo ako scifi a mať sa naozaj rada taká aká som, misia takmer nemožná. Až po to, že som sa natoľko zaneprázdnila množstvom aktivít, ktoré boli samé o sebe skutočne značne prospešné a chvályhodné, že už mi nezostal čas ani chuť a ani energia na seba.

Až som to nakoniec nezvládla. Áno, čítaš dobre. Nezvládla som to. Chcela som do celého môjho sveta zakričať, že už nevládzem a nič nezvládam, že mám toho všetkého plné zuby a nechce sa mi už nič. Kričala som nemo. Nikto to nepočul. Veď ako by niekto mohol, keď na mne predsa nezáleží, veď ja to musím zvládnuť… najlepšie sama. Ale aj keď som si myslela, že to nikto nepočul, predsa sa niečo zmenilo. Tam niekde hlboko dnu, takmer na dne mojej duše. Zrazu bola oslobodená. Oslobodená z dlhoročného väznenia samej seba. A pomalými neistými krôčikmi, ako mále dieťa, sa vybrala novým smerom, o ktorom si myslela, že už neexistuje. Matne si ešte pamätala, že o ňom kedysi počula, ale nebola si už istá tým, či bol skutočný.

A čo to znamenalo v praxi? Jednoduché kroky k sebaobjaveniu, dovolenie si byť sama sebou a byť aj sama. Učenie sa schopnosti povedať nie nielen sebe, ale aj iným ľuďom, aj manželovi, aj deťom. A že toto bolo to najťažšie, ach, to nemusím ani písať. Však veď dovtedy nikto z nich nepočul z úst mamy slovko nie. (teda nie úplne, lebo veď malému štuplíkovi treba často povedať nie, nechytaj elektriku, nie, nemôžeš si len tak vybehnúť na cestu…) ale toto nie bolo zrazu iné. Bolo prekvapujúce, zaskočilo ich to, ale nezostalo im nič iné, ako zmieriť sa s ním. A postupne sa im to darilo stále lepšie a lepšie.

Dnes im už vôbec nepríde čudné, že chodím sama cvičiť tri krát do týždňa. Nezdá sa im čudné, že si vybehnem s kamarátkou von a ich nechám doma. Pochopili, že aj keď nemám rada nakupovanie, radšej si to urobím bez nich, že im nič neutečie, keď nepôjdu na nákup so mnou. Že ísť ku kaderníčke nie je vôbec snobské, ale je to skrátka niečo, čo pre seba môžem urobiť. Sadnúť si len tak k stolu a maľovať si, lebo sa to mne práve chce, je tiež môj čas na seba samú. Uložiť sa do môjho obľúbeného kresla a len tak si čítať je viac než zdraviu prospešné. Ísť s manželom na prechádzku alebo do kina je síce viac starostlivosť o rast a prežitie manželstva a o tom napíšem niekedy nabudúce, ale aj to je niečo, kedy poviem deťom nie. A je toho postupne stále viac, čo doprajem sama sebe. Na mnoho z týchto činností som rokmi postupne zabudla. A dnes s odstupom času viem, že to bola chyba, ktorá ochudobnila nielen mňa, ale aj mojich najbližších. Lebo ja som už nebola ja, ale len nejaké úlomky mňa a tak zo mňa aj tak nemali toľko, ako teraz. Okrem toho to malo dopad aj na výchovu, teda aspoň nejakú jej časť. Lebo veď akým vzorom som bola mojim deťom, keď som sa takmer vôbec nestarala o moje duševné zdravie a pohodu? Dnes som hrdá na to, že moje deti vidia, že viem aj oddychovať, že viem aj vypnúť a že viem aj povedať nie. Potrebujú to ako soľ v dnešnom svete, kde je obrovské množstvo príležitostí podať najlepší výkon – áno, táto minca má aj druhú stranu, zároveň žijeme v individualistickom svete, kde je fajn nepozerať sa iba na seba a vnímať aj potreby iných ľudí, ale všetkého veľa škodí a obe strany by mali byť zdravo vyvážené. Niektorí z nás majú tendenciu byť na seba príliš prísni a nič si nedovoliť a iní sú zase prísni na všetkých, len nie na seba.

Akokoľvek, ja viem, že som urobila najlepšie, čo som mohla pre moje deti, keď som začala žiť aj pre seba. A som rada, že som to stihla ešte v čase, keď sú všetci doma a mohli to zažiť na vlastnej koži. Lebo tak viem, že je väčšia pravdepodobnosť, že nebudú opakovať moje chyby. A tiež viem, že aj ich život je teraz lepší preto, že ja som spokojnejšia so svojim životom.

Mimochodom, šaty, ktoré mám na sebe, sú tiež mojim dielom, nájdete ich na www.imani.sk

Som obyčajná mama na ceste…

Som obyčajná mama na ceste...

Jednoducho som mama na ceste životom… Bola som tehotná celých 6 rokov svojho života a kojila som dokopy niečo vyše 7 rokov. Samej mi tieto čísla pripadajú celkom slušne vysoké. I keď viem, že niektoré mamy dojčia svoje deti aj dlhšie a pritom ich majú o dosť menej.

A o tom to práve je. Som obyčajná mama. Chcela som vždy pre moje deti to najlepšie a najsprávnejšie. Mám tendenciu naštudovať si všetko, čo sa dá a potom sa tým riadiť. No v istom období mi došlo, že z toho obrovského množstva informácií, ktoré sú dnes k dispozícii, si len ťažko viem vybrať to správne.

No a tak sa stalo, že som sa postupne prestala stresovať pre všetko, čo som mohla pokaziť alebo urobiť zle a tým ublížiť svojim deťom. Ach jaj, moja najstaršia dcéra by vedela rozprávať celé príbehy o mojom sebaobviňovaní, ona ich zažila už ako puberťáčka a prežila ich dôsledky a tým chtiac-nechtiac pomohla svojim mladším súrodencom, aby toto už zažívať nemuseli. Asi to je nejakým spôsobom údel najstarších detí v rodine (sama som bola doma najstaršia z troch).

Dnes som vďačná za každý okamih, ktorý spolu prežijeme v reálnom čase. Neničím sa kvôli minulosti. Ak som urobila niečo zle a prišla som na to, snažím sa to napraviť nakoľko sa to len dá. Nestresujem sa kvôli budúcnosti, lebo ona skrátka bude a budem ju riešiť keď príde.

Užívam si život tu a teraz. Užívam si slobodu ako nikdy pred tým.

A s touto slobodou prišlo aj dopriatie slobody ostatným, ktorí možno nerobia veci tak ako ja, ale robia ich tak, ako najlepšie (som večný optimista a stále znovu verím ľuďom a ich dobrému srdcu) vedia v tomto čase. Môžem si ich vypočuť, môžem sa od nich poučiť, ak chcem. Môžem im povedať o tom, ako som to prežila ja, ak ich to zaujíma. No v každom prípade ich môžem nechať žiť.

Tak sa teda nechajme ŽIŤ.