Denník mamy 8 detí

logo

Keď myslieť na seba nie je sebecké.

Trvalo mi dlhé roky, kým som pochopila, že myslieť na seba nemusí nevyhnutne znamenať sebectvo. Ani neviem, ako som prišla na to, že by to malo byť sebecké. Akosi sa mi to samo natláčalo do hlavy a ťažko sa mi potom myslelo na seba. Lebo veď ja nechcem byť sebecká. Teraz už vlastne ani neviem, prečo som nechcela. Teda nechcela byť sebecká. Asi preto, že byť sebecká je zlé. Znamená to niečo, čo je mimo nejakú normu prijateľnosti.

​Lenže moja neochota pozrieť sa pravde do očí ma stála dlhé roky života. A vlastne skôr prežívania a chradnutia ako života. Mala som čas na všetko – na muža, na deti, na prácu, na dobrovoľníctvo, na iných ľudí… len nie na seba. Veď načo? Všetko zvládam a na mne predsa nezáleží. Ale mýlila som sa. A ako veľmi.

Veľmi na mne záleží. Presne tak isto ako na každom ďalšom človeku. Raz som si starý známy výrok, ktorý hovorí: Miluj svojho blížneho ako seba samého, prehodila naopak: Miluj seba samého ako miluješ svojho blížneho. A vtedy mi to došlo. Ja som schopná sa starať o všetkých okolo, len nie o seba. Ale prečo? Mala som na to kopec dôvodov, od toho, že som bola niekde vo svojom vnútri presvedčená, že veď na mne predsa nezáleží, veď ja to všetko zvládnem. Cez to, že prijať samu seba bolo niečo ako scifi a mať sa naozaj rada taká aká som, misia takmer nemožná. Až po to, že som sa natoľko zaneprázdnila množstvom aktivít, ktoré boli samé o sebe skutočne značne prospešné a chvályhodné, že už mi nezostal čas ani chuť a ani energia na seba.

Až som to nakoniec nezvládla. Áno, čítaš dobre. Nezvládla som to. Chcela som do celého môjho sveta zakričať, že už nevládzem a nič nezvládam, že mám toho všetkého plné zuby a nechce sa mi už nič. Kričala som nemo. Nikto to nepočul. Veď ako by niekto mohol, keď na mne predsa nezáleží, veď ja to musím zvládnuť… najlepšie sama. Ale aj keď som si myslela, že to nikto nepočul, predsa sa niečo zmenilo. Tam niekde hlboko dnu, takmer na dne mojej duše. Zrazu bola oslobodená. Oslobodená z dlhoročného väznenia samej seba. A pomalými neistými krôčikmi, ako mále dieťa, sa vybrala novým smerom, o ktorom si myslela, že už neexistuje. Matne si ešte pamätala, že o ňom kedysi počula, ale nebola si už istá tým, či bol skutočný.

A čo to znamenalo v praxi? Jednoduché kroky k sebaobjaveniu, dovolenie si byť sama sebou a byť aj sama. Učenie sa schopnosti povedať nie nielen sebe, ale aj iným ľuďom, aj manželovi, aj deťom. A že toto bolo to najťažšie, ach, to nemusím ani písať. Však veď dovtedy nikto z nich nepočul z úst mamy slovko nie. (teda nie úplne, lebo veď malému štuplíkovi treba často povedať nie, nechytaj elektriku, nie, nemôžeš si len tak vybehnúť na cestu…) ale toto nie bolo zrazu iné. Bolo prekvapujúce, zaskočilo ich to, ale nezostalo im nič iné, ako zmieriť sa s ním. A postupne sa im to darilo stále lepšie a lepšie.

Dnes im už vôbec nepríde čudné, že chodím sama cvičiť tri krát do týždňa. Nezdá sa im čudné, že si vybehnem s kamarátkou von a ich nechám doma. Pochopili, že aj keď nemám rada nakupovanie, radšej si to urobím bez nich, že im nič neutečie, keď nepôjdu na nákup so mnou. Že ísť ku kaderníčke nie je vôbec snobské, ale je to skrátka niečo, čo pre seba môžem urobiť. Sadnúť si len tak k stolu a maľovať si, lebo sa to mne práve chce, je tiež môj čas na seba samú. Uložiť sa do môjho obľúbeného kresla a len tak si čítať je viac než zdraviu prospešné. Ísť s manželom na prechádzku alebo do kina je síce viac starostlivosť o rast a prežitie manželstva a o tom napíšem niekedy nabudúce, ale aj to je niečo, kedy poviem deťom nie. A je toho postupne stále viac, čo doprajem sama sebe. Na mnoho z týchto činností som rokmi postupne zabudla. A dnes s odstupom času viem, že to bola chyba, ktorá ochudobnila nielen mňa, ale aj mojich najbližších. Lebo ja som už nebola ja, ale len nejaké úlomky mňa a tak zo mňa aj tak nemali toľko, ako teraz. Okrem toho to malo dopad aj na výchovu, teda aspoň nejakú jej časť. Lebo veď akým vzorom som bola mojim deťom, keď som sa takmer vôbec nestarala o moje duševné zdravie a pohodu? Dnes som hrdá na to, že moje deti vidia, že viem aj oddychovať, že viem aj vypnúť a že viem aj povedať nie. Potrebujú to ako soľ v dnešnom svete, kde je obrovské množstvo príležitostí podať najlepší výkon – áno, táto minca má aj druhú stranu, zároveň žijeme v individualistickom svete, kde je fajn nepozerať sa iba na seba a vnímať aj potreby iných ľudí, ale všetkého veľa škodí a obe strany by mali byť zdravo vyvážené. Niektorí z nás majú tendenciu byť na seba príliš prísni a nič si nedovoliť a iní sú zase prísni na všetkých, len nie na seba.

Akokoľvek, ja viem, že som urobila najlepšie, čo som mohla pre moje deti, keď som začala žiť aj pre seba. A som rada, že som to stihla ešte v čase, keď sú všetci doma a mohli to zažiť na vlastnej koži. Lebo tak viem, že je väčšia pravdepodobnosť, že nebudú opakovať moje chyby. A tiež viem, že aj ich život je teraz lepší preto, že ja som spokojnejšia so svojim životom.

Mimochodom, šaty, ktoré mám na sebe, sú tiež mojim dielom, nájdete ich na www.imani.sk