Denník mamy 8 detí

logo

O búrke v mojom srdci.

Dlhšie som rozmýšľala o tom, že budem písať aj o manželstve. Veď prečo nie.

Rada by som písala o tom, že všetko je krásne a dokonalé, milé a romantické. Skrátka ružové. Ale to nie je pravda. A tak pred tým, ako napíšem aj o tých pekných veciach, ktoré v manželstve teraz už zažívam, budem písať o tom, čo predchádzalo tomu, že sa dnes už môžem usmievať. Nebolo to tak totiž vždy.
​Ak nerátam začiatok vzťahu, pobláznenú zamilovanosť a idealizovanie si môjho drahého vo všetkom a so všetkým.

Zmena vlastne nastala s prvou manželskou krízou. Keď prichádzala plíživými krokmi, nebadane, akoby ani nechcela byť spozorovaná, len aby sa dostala oveľa hlbšie do našich životov, ani som si neuvedomovala, že je už tu. Dovtedy som krízam nevenovala pozornosť, ani tým, o ktorých rozprávali iní. Mala som dojem, že my to zvládneme. Myslela som si, že nám sa to nestane. Mýlila som sa… ako už veľakrát v živote.

Keď som si uvedomila, že sa niečo deje a niečo nie je celkom v poriadku, kríza bola u nás už naplno zabývaná. Najprv som sa hrdo odúvala a tvárila sa, že mňa sa to netýka. Potom som sa trápila a dúfala, že sa to vyrieši. Najlepšie nejako samo od seba. Čakala som, že naša láska a naše manželstvo si to vybojuje samo. No na moje prekvapenie to tak nebolo. Och, ako som bola naivná. Dnes to už viem. Potom som začala rozmýšľať o tom čo by som mohla urobiť ja sama, aby sa to u nás zlepšilo. Snažila som sa, naozaj veľmi som sa snažila byť milá, starostlivá, robiť všetko to, o čom som vedela, že to má môj muž rád. Ale nebolo to celkom ono. Krízička už mala nás oboch na lopatkách a jej cieľom bolo jediné – rozdeliť nás. Krásne sme sa počas nej vyfarbili. Obaja. V plnej nádhere sa prejavili celé naše osobnosti a tiež všetky zápory našich charakterov. Aj tu by som chcela napísať, že ja som bola tá dobrá a dokonalá a všetko mal na svedomí môj muž. No ak mám byť úprimná, a to teda chcem byť, pravda je taká, že sme v tom boli spolu. Presne tak, ako sme do vzťahu vošli dvaja, tak isto sme v tom vzťahu robili chyby obaja. Došlo to tak ďaleko, že sme uvažovali o rozvode. Celkom vážne a otvorene. Ja viac ako on. Mala som pocit, že ďalej to už takto nejde. A v tom som mala pravdu. Nešlo a nemohlo to ísť ďalej rovnako ako dovtedy.

A tu niekde je ten zlom. Veľa som sa počas našej krízy naučila. Vlastne by som mala byť tej tete Kríze vďačná. Ukázala mi toho veľa o mne a ešte viac o mojom chlapovi. Mnohé z tých vecí by som radšej nevedela, veľa vecí by som radšej nebola počula a ešte menej by som bola chcela povedať. Ale všetko sa to stalo a veľmi ťažko sa to dá zobrať späť. Každý z nás si to nesieme niekde vo svojom vnútri a musíme sa s tým postupne vysporiadať.

Ale výsledok stojí za to. Dnes sme stále spolu aj napriek všetkým tým búrkam, ktorými sme prešli. Búrkam, v ktorých sme si mysleli, že sa to nedá prežiť, lebo vlny boli obrovské a nechceli utíchnuť. Jediná nádejná predstava bola, že by sa stalo to, čo som čítala o inej búrke na mori, kde jeden uznávaný muž sa postavil uprostred lode a prikázal búrke, aby stíchla. A ona naozaj stíchla. Toto bolo o Ježišovi v Biblii. A viem, že má takú moc, aby to dokázal aj dnes, aj v mojom živote, ale tentoraz to bolo trochu inak. Akoby to vyžadovalo spoluprácu. A tak sme začali. Inak, ako som si myslela, že to má byť.

Začala som sa učiť počúvať svoj vnútorný hlas, hľadať svoje stratené ja, rozhodovať sa na základe svojho najlepšieho svedomia a vedomia. Môže sa to zdať ako úplná samozrejmosť, no nebola. Z môjho života sa táto schopnosť akosi vytratila a ja som ju musela opäť objaviť a poctivo si na ňu zvyknúť. Musela prísť zmena vo mne, aby nastala zmena v ňom a potom aj v nás.

No o tom, ako sa to celé udialo, napíšem nabudúce. Táto téma si vyžaduje seriál.