Denník mamy 8 detí

logo

Prečo sa bojíme hejterov?

Pôvodne som chcela dopísať článok o manželskej kríze, ale akosi sa mi neustále vracala myšlienka o strachu. A nielen tak hocijakom strachu, ale o strachu z “hejterov”. V posledných týždňoch som sa s týmto strachom stretávala až príliš často na to, aby som to nechala len tak. Stretla som rôzne ženy, žijúce v rôznych životných okolnostiach, s rôznymi ľuďmi. Majú rôzne zázemie, rôzne vzdelanie a rôzne sny a ciele. A predsa ich niečo spájalo. Nepoznajú sa, nevedia o sebe, jediné spojivko medzi nimi som bola ja a počula som každú jednu z nich hovoriť o strachu z hejterov.

Mne osobne vo všelijakých situáciach veľmi pomáha pochopiť význam slova, rada sa pozerám do starých zdrojov a slovníkov, ktoré mi môžu pomôcť pochopiť viac z kontextu doby a kultúry. Pri slove hejter som narazila na fakt, že sa v starých textoch vôbec nevyskytuje. Toto slovo totiž existuje až od roku 2001, keď bolo prvý krát použité v akejsi piesni, ktorá mne nič nehovorí. Ale to slovo začalo existovať a stále viac sa udomácňovalo v slovníku dnešných ľudí. Zrejme tu bola potreba opísať konkrétnu skupinu ľudí týmto slovom, ktoré na nich perfektne sadlo.

Hejter je človek, ktorý má vyhranený názor na vec. Je ochotný za svoj názor bojovať. Hlavne verejne, agresívne a necitlivo, úplne bez ohľadu na osobu, voči ktorej je útočný. Nečudo, že dokáže vyvolať vnútorný strach v mnohých z nás. Ale je tu ešte niečo, čo mi hovorí, že tento typ človeka nebude tak veľký oriešok, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

To jeho verejné vyjadrovanie sa voči niektorým osobám má svoje obmedzenia. A tým je virtuálny svet, predovšetkým sociálne siete. Už to máte? Tento človek sa rád skrýva za svoju domnelú anonymitu. Je pre neho charakteristické, že sa chce vyhnúť osobnej konfrontácii. Možno na sieťach vystupuje sebavedomo, arogantne a nepríjemne. Kto teda je tento hejter? V skutočnosti je to zbabelec, ktorý nie je schopný priamej osobnej konfrontácie. A v tomto momente je mi jasné, že je mi ho ľúto. Je mi ľúto toho človeka, ktorý je sám sebou natoľko neistý, je tak veľmi ubitý a zranený niekde vo svojom srdci, že nie je schopný zdravej a konštruktívnej debaty alebo názorovej výmeny.

A tu prichádza otázka, prečo by som sa ho mala báť? Počas svojho života som zažila veľa nepríjemností, aj v podobe kyberšikany, do ktorej sa hejter môže ľahko zaradiť. Prečítala som si o sebe množstvo nezmyslov. Viete si predstaviť, že pri mojom neštandardnom počte detí, to bolo všeličo. Počnúc naoko vyzerajúcimi faktami o mojom vzdelaní (resp. nevzdelaní), pokračujúc domniekami o mojom ortodoxnom vierovyznaní (čo ani neviem, čo to vlastne znamená), cez dokázateľné vyciciavanie sociálneho systému štátu (ach, kiežby štát nejakým spôsobom podporoval viacdetné rodiny, ale keďže som podnikateľka oficiálne aj prakticky vlastniaca vlastnú eseročku, nemám nárok na žiadne špeciálne dávky, ak nerátam prídavok na dieťa, ktorý nepokryje ani obedy v školskej jedálni). A bolo toho omnoho viac, no väčšinu z toho si už ani nepamätám. Bolo obdobie, keď ma tieto správy, kolujúce o mne internetovým svetom, vedeli poriadne rozosmutniť. Vedeli ma aj nahnevať. Cítila som neprávosť. Ale postupom času som pochopila, že to nie je niečo, čo ma určuje. Dokonca si dovolím tvrdiť, že to ani nie je osobné (vo väčšine prípadov), že ten hejter má len neutíchajúcu potrebu sa vyjadriť, aj keď nevie o čom točí, ale má pocit, že keď je schovaný za klávesnicou, tak na neho nikto nemá. No jednoducho na tom nezáleží.

Keď viem, kto som a kam idem, nezáleží na tom, čo si o mne myslia anonymní ľudia na sieti. Oni nie sú mojim svedomím. Neznamená to, že si môžem robiť čo chcem a ako chcem. To vôbec nie. Život tu na zemi nejaké tie pavidlá predsalen má a je dobré ich nájsť a rešpektovať. Pre mňa je zásadným pravidlom, že nebudem robiť druhým to, čo nechcem, aby robili iní mne. A za ešte vyšší level považujem pravidlo, že budem robiť druhým to, čo chcem, aby iní robili mne. Je v tom rozdiel. To druhé totž vyžaduje aktivitu, pričom to prvé stačí, keď je pasívne.

Možno si poviete, že vám stoja za to ešte aj iné pravidlá, určite choďte do toho, nájdite tie svoje. Je ich oveľa viac, ktoré sú hodné udržania a nasledovania. Napríklad moje ďalšie obľúbené: Miluj svojho blížneho ako seba samého.

A kam som týmto celým smerovala? Ženy, nemusíte sa báť hejterov. Oni vám nijako neublížia. Ak máš svoj sen, urob prvý krok k jeho splneniu. Neboj sa hejterov. Lebo ak podľahneš tomuto strachu, tí obávaní hejteri, ktorí na teba ešte ani nestihli zaútočiť, už vyhrali pred prvou bitkou, ktorá sa odohrala iba v tvojej hlave. Ak sa bojíš, že keď budeš robiť to, o čom snívaš a po čom dlho túžiš, že sa nájdu takí, ktorým sa tvoja práca nebude páčiť, tak je to úplne v poriadku. Oni určite budú. A to je naozaj dobre. Veď tebe sa azda páči úplne všetko na tomto svete? Nenájdu sa veci, ktoré sú ti nesympatické? Samozrejme, ty nehejtuješ na sieťach. Ale aj tak, nakoľko si necháš týmito hejtermi ovplyvňovať svoj život a svoje rozhodnutia? Aké právo im dáš zasahovať do toho, čo budeš alebo nebudeš robiť? Čo ak sa stane, že kvôli strachu z hejterov nebudeš robiť to, po čom túžiš, nebudeš tvoriť, nezačnej podnikať, nenapíšeš knihu… vieš koľko ľudí bude ochudobnených o tvoj kreatívny prínos do ich života? Vieš koľko ľudí si nebude môcť pozrieť, vychutnať, kúpiť alebo prečítať niečo od teba? Ak to nezačneš robiť, ani to nezistíš. No z mojich skúseností viem, že tých ochudobnených bude omnoho viac ako všetkých hejterov dokopy.

Určite máš vo svojom okolí ľudí, ktorým dôveruješ a ktorí sú schopní povedať ti svoj názor, aj keby bol iný ako tvoj. Toto sú ľudia, ktorí ti môžu pomôcť rozhodnúť sa, či je správne a dobré to, čo chceš robiť. Na ich názore ti môže záležať a ich myšlienky ti môžu pomôcť budovať niečo tvoje vlastné. No isto to nebude cielene zraňujúce a necitlivé, aby ťa to ubilo a zabránilo ti v napĺňaní svojho sna alebo možno aj poslania. Budú vedieť ako ti pvedať pravdu.

A tak celý tento môj výlev bol len o tom, aby som ťa povzbudila: NEBOJ SA.
Ak je niečo, o čom rozmýšľaš, že to budeš robiť, poď do toho. Začni. A možno tí hejteri ani neprídu…