Denník mamy 8 detí

logo

O manželskej kríze tak trochu inak.

Viacerí ste mi písali, že si chcete prečítať pokračovanie článku o našej manželskej kríze. Pravdupovediac, váhala som s písaním ďalšej časti, lebo som mala pocit, že to neviem podať tým správnym spôsobom. Nechcem to podať čisto subjektívne, lebo si uvedomujem, že tak ako je každý z nás iný a jedinečný, tak sme aj rozdielne páry a to, čo platilo u nás, nemusí platiť u vás. Prevalcoval ma pocit zodpovednosti, aby som tu nedávala rozumy, ktoré nie sú univerzálne platné pre všetkých rovnako.

​A tak začnem pekne poporiadku, vymenovaním dôvodov, ktoré mohli za našu krízu. Možno sa v nich nájdete aj vy a možno máte aj svoje dôvody.

1. vzorce z domu
Vidím to tak, že sme do manželstva vstúpili veľmi mladí a veľmi rýchlo. Po bezhlavom vzplanutí všetkých zmyslov sme neváhali a naplánovali náš spoločný život. No poznali sme sa pramálo na to, aby sme o sebe vedeli viac, hlavne to, či sme kompatibilnými bytosťami. Nedbali sme na múdrosti starších ľudí, ktorí radia spoznať rodinu potenciálneho partnera a vidieť, ako to v nej funguje. Spomenula som si práve na film “Druhá šanca” o manželoch v kríze, kde bola scéna, ako sedeli len oni dvaja v manželskej posteli a pri rozhovore sa im tam začali zjavovať ich rodičia. Každý na tej svojej strane postele. Je to vtipná scéna a zároveň je tak bolestivo pravdivá.

Každý si nesieme vzorce správania svojich rodičov do svojich manželstiev. Áno, môžete si teraz povedať, že vy isto nie, lebo nechcete robiť to, čo robia vaši rodičia. Alebo práve naopak, môžete byť hrdí na to, ako žili vaši rodičia a byť presvedčení, že je to tak správne a preto to budete robiť aj vy. No obávam sa, že ani jedno, ani druhé nebude to najsprávnejšie.

A tak sa stalo aj nám, že sme si nevedomky zaniesli do svojho vzťahu niečo, čo nebolo len naše. Často som nechápala, prečo môj chlap reaguje tak ako reaguje a často boli situácie, keď som nechápala, prečo ja reagujem zase tým svojim spôsobom. Lebo keď som to neskôr v kľude analyzovala, nenachádzala som veľa krát opodstatnenie našich reakcií. Neskôr som pochopila, že to mnohokrát bolo o tom, že ja som reagovala nie na môjho muža, ale na moju mamu alebo otca – v mojom mužovi. Niečo, čo ma iritovalo na našich a zrazu som to videla pred sebou. A presne to isté sa dialo aj naopak. Dlho nám trvalo, kým sme tento zádrhel pochopili a odhalili. A verte mi, ani dnes to ešte nie je “čisté”, stále sa nám to deje, len sa už vieme nad to trochu viac povzniesť.

2. dvaja sa stanú jedným
Ďalším veľkým problémom v našom manželstve bolo nepochopenie známej vety, že dvaja sa stanú jedným. Znie to tak krásne a poeticky, no keď sa to chytí za nesprávny koniec, urobí to viac zla ako osohu. V našom prípade to znamenalo úplné upnutie sa jedného na druhého. No jeden z nás bol predsa len dominantnejší a druhý viac submisívnejší a tak sa z dlhodobého hľadiska udialo to, že sa ten submisívny – akože ja – stratil v tom dominantnom – akože v ňom. A toto bol najväčší problém u nás doma. Zo začiatku mi to takto vyhovovalo, aspoň zdanlivo. Nevedela som ako inak by som mala žiť. Moji rodičia boli dosť prísni a… svojskí, o podporovaní individuality sa veľmi v tom období nehovorilo, mali svoje strachy a zrejme robili, čo vedeli. Že to robili zle v mnohých oblastiach, to dnes viem. Neviem, či to vedia aj oni. A tak som mala nie najlepší základ do života, v ktorom by bolo bývalo oveľa lepšie, keby moje sebavedomie a poznanie seba samej nebolo na hodnote mínus dvetisíc (to číslo som si vymyslela, lebo nviem, ako by sa to dalo kvantifikovať, ale pocitovo sa dnes vidím niekde okolo toho čísla 😉 )
A s týmto nastavením vstúpiť do manželstva bolo predzvesťou toho, že to nebude celkom dobre fungovať. Ale to tiež viem až dnes. A keby mi to bol niekto hovoril v tom období – a asi aj niekto hovoril – tak by som mu nebola verila – a veru som neverila. Pre mňa to bola záchrana, úľava od ťažoby, v ktorej som žila dovtedy a môj muž bol pre mňa bohom. Mala som pocit, že ma zachránil.
No rozprávka o princovi záchrancovi mala dohru a nie práve tú najlepšiu.
Manželstvo totiž nemôže byť o tom, že jedna osobnosť zanikne v prospech druhej. Vraj sa to v biológii nazýva fagocytóza – je to jav, keď jedna bunka je pohltená druhou. Už na prvý pohľad to znie drasticky a akosi nechutne. A keď si to predstavíte na živých ľuďoch, je to až do plaču.

A ako to teda bolo u nás? Vyvíjalo sa to postupne, zdanlivo nenásilne a dobrovoľne. Ja som bola tehotná a rodila som deti. On bol v práci, lebo nás bolo treba materiálne zabezpečiť. Zatiaľ to znie ako dobrý scénar. No akosi sa postupne vytrácali vzťahy. Tie ostatné, zvonku. Ani som si to neuvedomovala, nestíhala som a bolo mi dobre. Veď som mala jeho a deti. Všetko bolo tak, ako som si myslela, že je správne. A ani som si neuvedomila, ako veľmi strácam seba samú. I keď aj o tom by sa dalo polemizovať, lebo keď som nevedela, kto vlastne som, ako som mohla stratiť seba samú….

Ďalšie problémy, ktoré vedia spôsobiť krízu, boli u nás vlastne už dôsledkami tých predošlých dvoch.

3. nedostatok komunikácie
Prakticky sme mali málo času a tiež málo chuti. Uzatvárali sme sa jeden pred druhým do svojho sveta a bolo stále ťažšie vyliezť von, lebo hrozilo zranenie duše. Lebo keď som chcela rozprávať o tom, ako sa cítim, zľahčil to tým svojim typickým spôsobom. Keď začal on hovoriť o problémoch, ktoré rieši, zrušila som ho s tým, že by som bola radšej, keby riešil nás a nie “celosvetový mier”. Obaja sme mali svoju pravdu a nevedeli sme sa preniesť do sveta toho druhého, aby sme sa navzájom úplne pochopili, aj keď snahu sme mali.

4. neschopnosť vidieť očami toho druhého
Keď on zľahčil niečo, čo mňa ťažilo, bolo to preto, že nevedel, ako na mňa reagovať, bolo mu ľúto, že sa trápim, ale nevedel, čo s tým… Ale to viem dnes, keď sme o tom veľa rozprávali a rozoberali veľa situácií bod po bode. Keď som ja zrušila jeho, v skutočnosti som volala po pozornosti, takej tej sústredenej, pri ktorej sa nerieši nikto a nič iné a dúfala som, že to už konečne pochopí a vojde do môjho sveta. Dnes to už vie, lebo aj o tom sme veľa hovorili a snaží sa to naučiť, rovnako, ako sa ja snažím naučiť nezrušiť ho prvou vetou. Ale tiež nám to ešte nejde na jednotku. Iba občas sa zadarí. Máme pred sebou zrejme ešte dosť dlhú cestu, aby sme sa vedeli milovať tak, aby to ten druhý nielen vedel, ale aj cítil.

5. nezrovnalosti v potrebe sexu
Toto znie ako intímna téma, ale aj to patrí k manželstvu, takže ju nevynechám. Aj v tejto oblasti sme urobený každý inak a niekto chce sex viac a niekto menej. V tom by nebol až tak veľký problém, keby sa vedeli dvaja navzájom tolerovať a jeden by si nevynucoval sex rôznymi “nečistými” praktikami, ktoré zase narobia viac zla ako dobra. Prešli sme si v tejto oblasti rôznymi obdobiami. Technicky sme v tejto oblasti zladení, horšie to bolo s emocionálnym zladením. Zase sa tu odrazilo to, kto je dominantný a kto submisívny a myslím, že práve táto oblasť spustila varovné signály, keď sa u nás kríza už udomácnila. Bolo potrebné urobiť zásadné zmeny.

A tu sa niekde začal proces premeny nášho manželstva, ktoré je dnes iné, ako bolo pred rokom, či pred dvomi. Dôvodov, ktoré spôsobujú manželské krízy naprieč celým svetom, je určite ešte oveľa viac a nevystihla som ich tu všetky. Odhalila som vám však dosť veľa z môjho prežívania toho, čo sa u nás dialo. V ďalšom článku sa už snáď dostanem k tomu, ako sa to u nás začalo riešiť, čo nás k tomu viedlo a ako to celé prebiehalo. A možno aj k tomu, ako je to u nás dnes….