Ako som prežila, že moje dieťa takmer neprežilo.

Ako som prežila, že moje dieťa takmer neprežilo.

Ešte je to veľmi čerstvé, ale pravda je, že neviem písať o niečom inom, keď práve táto téma mnou v posledných dňoch veľmi intenzívne hýbala. A tak som sa rozhodla napísať to, čo mám na srdci. Kľudne tento článok preskočte v čítaní, ak sa vám chce. Nenahnevám sa. Toto bude môj výlev po tom, ako som zažívala každodenný stres.

Začalo to tak nevinne. Keď mi 17 ročný syn oznámil, že si asi natiahol sval na nohe, neprikladala som tomu veľkú dôležitosť ani ja, ani on sám. No o dva dni, keď som uvidela jeho nohu, aj to len vďaka tomu, že sa ešte nenastavil na zimu a mal oblečené krátke nohavice, bolo mi jasné, že to nebude sval, s čím má problém. Chápete, nie som lekár. Je pravda, že som už zažila s tými mojimi deťmi v oblasti zdravia všeličo. Kadejaké diagnózy tu nad nami lietali. Ale pri pohľade na tú nohu som intuitívne vytušila, že toto bude niečo vážnejšie. Dokonca ani nie som typ, ktorý chodí k lekárke s každým soplíkom. Skrátka, čo sa dá, vyriešime doma a sami. Ale na toto som si ozaj netrúfla.

Vyštartovali sme k našej pediatričke, ktorá v ten deň ordinovala od 14tej, no a tá nás rovno poslala na Kramáre na príjem. Diagnóza znela trombóza. Prijímajúci lekár mi s vážnym hlasom oznámil, že stav je vážny, život ohrozujúci. Vedela som to. A zrazu to len akoby prešlo okolo mňa. Môj mozog sa prepol do akéhosi pragmatického módu. Odišla som z nemocnice, domov som prišla automaticky a tak isto automaticky som urobila všetko, čo bolo treba. Na druhý deň ráno som sa vrátila do nemocnice, doniesla som mu všetko, čo by mohol potrebovať. Akurát som vystihla moment, keď mu primár prišiel urobiť sono a zistil, že nie je upchaté len stehno, ale zasahuje to až do panvy. Vravím si ok, prečo by som nemohla počuť zlú správu na druhý deň, čo bol hospitalizovaný.

Ale viete, čo ma vytočilo najviac, keď ma sestrička na oddelení medzirečou obvinila, že som sa tam votrela pod zámienkou, že dieťaťu nesiem veci a potom sa tam motám. Neviem, kde sa vo mne nabrala ešte chladná a stručná reakcia, niečo toho typu, že keď je moje dieťa vo vážnom stave, či má tú odvahu mi čokoľvek také povedať. Otočila sa na päte a odišla. Ale ku cti jej slúži, že do večera (zrejme, keď zistila o akú diagnózu ide) už bola ku mne milá a nevyháňala ma. Toto bol štvrtok.

Na ďalší deň som čakala veľmi dlho, lebo po pol noci mi prišla správa: Mami mám horúčku a kašlem. Ako som akože mala spať? V hlave mi bežali všetky možné scénare. Nehľadám diagnózy na nete, taký masochista nie som. Ale tu som vedela, čo hrozí. Bála som sa pľúcnej embólie. Ráno mi oznámili, že mu musia urobiť CT. Potom, že na CT sa nedostal, tak mu urobili RTG a zistili, že má začínajúci zápal priedušiek. Nasadili atb, zrážali teplotu. V strese sme prežili piatok.

O sobote a nedeli v nemocnici nebudem písať, lebo by som sa asi len zbytočne vytočila.

V pondelok mu konečne urobili to CT a v tom momente vybavili prevoz na NUSCH. Okamžite ho dali na JISku. Zrazu sa začalo niečo diať. Lekár mi vysvetlil, že liečba, ktorú mu naordinovali doteraz nezaberá a je potrebný zákrok. Potrebuje spriechodniť žily mechanicky. A z CT vyšetrenia sa zistilo, že došlo k pľúcnej embólii. Myslím, že som sa vnútorne strašne nahnevala, ale lekár na NUSCHu bol tak milý a ohľaduplný a konečne so mnou komunikoval narovinu a vedela som, že už naozaj niečo budú robiť, že som sa hneď schladila.

A od tohto momentu som dúfala, že už bude všetko dobré. Malo to ešte momenty, keď som ho videla so všetkými hadičkami a káblami a nebolo mi všetko jedno, ale verila som lekárom, že robia, čo môžu a majú.

Dnes to už má za sebou a dokonca je už aj doma. Je síce vyčerpaný a slabý. A tiež sa spamätáva z emocionálneho vypätia, ktorým prešiel. Presne ako aj ja… Vidieť svoje vlastné dieťa (a naozaj je jedno, či má 2, 10 alebo 17 rokov a zrejme to bude pre mňa rovnako ťažké, aj keď bude mať moje dieťa 20, 30 alebo 40 rokov) ako má bolesti a strach a nemôcť s tým nič urobiť, je strašne ťažké.

Moje emócie sa zasekli niekde v mojom vnútri, lebo som musela byť silná. Musela som zvládať ostatné deti, aj prácu. Musela som byť silná pre neho, lebo potreboval povzbudiť, aby sa sám nebál. Ale ja som sa bála. Veľmi. Každý deň som nejako prežila. No noci boli príšerné. Bála som sa rána, že mi zazvoní telefón a nejaký neznámy hlas mi povie, že to neprežil. Neprajem nikomu, aby musel tento strach zažívať.

Keď to zažíval niekto v mojom okolí, bolo mi to nesmierne ľúto a myslela som si, že si viem predstaviť, aké to je. No mýlila som sa. Nevedela som si to predstaviť, ono sa to totiž predstaviť nedá. Dá sa to len prežiť.

Naučila som sa v tom celom však ešte jednu dôležitosť. Keď mi ľudia písali a volali, že na nás myslia, keď chceli vyjadriť podporu a povzbudenie, bolo to skvelé. Uvedomila som si znovu ešte hlbšie, ako sa navzájom všetci potrebujeme a ako je dobré, keď sa vieme navzájom niesť v tých ťažších chvíľach. Toto je niečo, čo má obrovský význam a má zmysel to žiť.

Preto znovu moje veľké ĎAKUJEM vám všetkým, ktorí ste na nás mysleli.

​A prajem nám všetkým, nech sú naše deti zdravé…

Nie je taška ako taška.

Nie je taška ako taška.

Hľadala som ruksakokabelku. Skrátka tašku na chrbát, ktorá sa dá nosiť aj cez rameno.
Ale všetko to začalo úplne inak.

Pred vyše dvoma rokmi som sa prihlásila do projektu Artbees, ktorý organizovalo Moudré podnikání žen v spolupráci s CocaColou CZ/SK. Bol to špeciálny projekt na podporu podnikateliek v našich malých krajinách. To, že som poslala prihlášku do tohto projektu bolo pre mňa v tom čase obrovským krokom z mojej komfortnej zóny, lebo to bolo obdobie, keď som sa veľmi intenzívne schovávala za svoje produkty. Ale tento článok je o inom (o mojej neodvahe zase raz inokedy).

Na konkurze som sa ocitla v skupine s Pavlou. Sedela oproti mne a prišla prezentovať svoj produkt. Čajovú tašku, vlastne čajové vrecúško. Znie to divne, však? Ale tak sa volá jej značka – Teabag  Už vtedy ma zaujala jednoduchosť, praktickosť, myšlienka a hlavne, minimalizmus. No nebolo to celkom to, čo by som potrebovala.

Od tohto nášho stretnutia prešli dva roky a my sme sa stretli opäť. Pavla so sebou priniesla na ukážku svoje novinky. Ruksaky. Už na prvý pohľad sa mi páčili, akurát som mala odvážnu požiadavku: aby mi urobila jeden, ktorý bude kombináciou tých dvoch prototypov, ktorými sa pochválila. Namoje prekvapenie jej to vôbec nerobilo problém a sľúbila mi, že sa o to pokúsi.

Viete, ja naozaj nie som nakupovací typ a vôbec sa tým netajím. Kým si niečo kúpim, rada si premyslím, či tú vec naozaj potrebujem. Predovšetkým preto, že nechcem zbytočne plytvať zdrojmi. Či už finančnými, alebo tými prírodnými. Ale táto ruksakotaška bola presne to, čo som dlhšie už hľadala. A ja viem, že vakov je na trhu kopec, že by som si mohla vyberať. Ale tento “môj” Teabag je niečo úplne iné.

Páči sa mi myšlienka, s ktorou Pavla svoje tašky vyrába. Ako sama hovorí, Teabag vymýšľala pre seba ešte počas štúdia dizajnu. Chcela tašku, ktorá by bola jednoduchá, variabilná a nadčasová. A keďže máme podobné zmýšľanie, aj pre ňu pri tvorbe bola dôležitá ekológia a udržateľnosť výroby. Svoje tašky vyrába prevažne zo zbytkov materiálov z čalúnickej dielne neďaleko jej pôsobiska. V praxi to znamená, že každý kus je originál a dokonca je vytvorený každému zákazníkovi “na mieru”.

​Vôbec sa tak nečudujem, že jej tvorba bola minulý rok ocenená výberom do top 10 českých dizajnérov a bola prezentovaná v českom centre v Bruseli.

A ako vlastne ten môj zázrak vyzerá? Je to perfektne premyslený kúsok, ktorý dizajnovo ladí s celou kolkciou Teabag. Vychádza z najväčšej tašky, je však doplnený praktickou klopou, v ktorej je ukrytá kapsička na mobil. Vo vnútri je úpne štandardne jedno veľké vrecko na zips, a remienok s karabinkou na kľúče alebo malú taštičku. Dokonalá vchytávka je vrecko v zadnej časti vaku. Nie je prístupné zvonku, lebo sa nachádza smerom k môjmu chrbtu a tak k nemu nikto nemá prístup iba ja. Dokonca aj keď mám tašku na chrbte, viem sa tam pohodlne dostať. Ideálne miesto pre môj mobil, ktorý tak mám kedykoľvek v dosahu a nemusím si vak vôbec dávať dole z chrbta.

​No a to, čo ma dostalo, je možnosť zmeniť tento ruksak na kabelku cez rameno. Jednoducho len odopnem jeden popruh a ten druhý pripnem na rafinovane všité očká a kabelka je na svete.

No ako by som mohla nemilovať túto tašku. Od momentu, ako som ju dostala do rúk, poctivo som ju “testovala” každý deň. A ak máte malé deti, tak vám vôbec nemusím vysvetľovať výhodu voľných rúk. Tie moje deti síce už nie sú až tak malé, ale aj tak si voľné ruky celkom rada užívam. Teabag je moja jediná čierna taška a stal mojim obľúbeným doplnkom. Ak si pozriete moje fotky na IG, zistíte, že na väčšine z nich je stále so mnou, ak ho nevidíte v plnej kráse, určite si všimnete aspoň popruhy na ramenách – a to je presne ono, mám voľné ruky 🙂

Teabag bola jediná taška, ktorá so mnou cestovala na dovolenku do Španielska (teda okrem tej plážovej veľkej tašky). Jednoducho, hodí sa mi ku všetkému, je to ruksak a taška v jednom, je elegantná ak treba a tiež športová, ak si to situácia vyžaduje. Vojde mi do nej všetko, čo potrebujem. Niekedy mám pocit, že je nafukovacia (zmestil sa mi tam môj notebook, ručne maľovaný denník, peračník s ceruzkami a farbami, veľká peňaženka a fľaša s vodou). Celkom dosť som ho napratala a on to dal. Tak chápete, že sa nemôžem nepochváliť, keď som spokojná.

Aj túto ruksakotašku si môžete kúpiť u Pavly v eshope tu –> ESHOP TEABAG
A ja mám na sebe, ako inak, moje IMANI 🙂