Manželská kríza. Riešenie?

Manželská kríza. Riešenie?

Dlho mi trvalo kým som pochopila, že problém za mňa nikto iný nevyrieši. Stále som sa totiž domnievala, že keď budem o mojom probléme niekomu rozprávať, tak mi ho pomôže vyriešiť. To ale bola veľká chyba. Až neskôr som pochopila, že za to, či som spokojná a šťastná vo svojom živote, vo svojom manželstve, vo svojej rodine, vo svojej vlastnej koži, som zodpovedná sama.

Viem si predstaviť, že keď teraz čítaš tieto riadky, povieš si, že je to pekná teória, ale čo s tým. Myslím, že viem ako sa cítiš. Cítila som sa veľmi podobne. Poznala som tieto teórie, čítala som rôzne články a rady. Ale nič z toho som nevedela aplikovať do svojho života.

Asi som potrebovala klesnúť na svoje úplné emocionálne dno, aby som sa mohla konečne odraziť smerom na hladinu.

A ako sa to teda prakticky udialo?
Poďme sa na to spolu pozrieť postupne.

Hneď na začiatku – priznala som si, že je mi v mojom živote totálne zle. Nie, že by som o tom predtým nevedela, ale nebola som sama pred sebou úprimná. Snažila som sa prikrášliť mnohé situácie a pocity. Snažila som sa ospravedlniť konanie môjho manžela, lebo som nebola ochotná priznať, že by mohlo naše manželstvo úplne stroskotať. A tak, napriek tomu, že mi bolo dosť zle, nebol ešte správny čas to riešiť.

A potom prišlo zásadné rozhodnutie – vyhľadala som externú pomoc. Ale tentokrát som do toho šla inak. Predtým som o mojom zúfalom stave a tiež biednom stave môjho manželstva rozprávala iba “potichu”, možno pár kamarátkam, blízkym ľuďom. Hľadala som u nich pochopenie a asi aj uistenie o tom, že je to naozaj zle. Že to nie je len v mojej hlave. Tu musím povedať, že toto bol môj vážny problém, nevedela som, čo je a čo nie je dobre. Čo už je za hranicou toho “normálneho”. Má to korene v mojom detstve, kedy som zažila traumu, ktorá sa neriešená preniesla do dospelosti. (Aj toto je dôvod, prečo mi tak veľmi záleží na tom, aby naše deti zažívali v našich rodinách zdravé vzťahy a z toho vznikla moja prvá kniha)

A zároveň, tá hranica môže byť pre každú z nás niekde inde a potrebujeme ju samy nájsť. Fakt ale je, že toto moje dovtedajšie rozprávanie ešte neviedlo k riešeniu našej situácie. Bol to dôležitý krok, ale keď už trval príliš dlho, bolo to skôr bahnenie sa vo svojej bolesti a sebaľútosti. Keď som sa však rozhodla pre skutočnú, cielenú pomoc, mohla som sa postupne začať vyrovnávať s manželskou krízou, ktorá trvala už dlhé mesiace.

V tom celom procese som si však začala uvedomovať, že môj muž nezmení svoje vzorce správania len tak sám od seba. On sa o to čiastočne aj snažil a pokúšal, ale bolo to neúčinné. V našom prípade bolo potrebné, aby som vzorce správania zmenila ja. Aj napriek tomu, že som sa cítila v našom vzťahu ako obeť. A v podstate som ňou aj bola. Lenže byť obeťou znamená, že sa správam ako obeť a neustále zostávam v týchto spôsoboch a prejavoch, akoby dobrovoľne. Bolo načase, aby som prestala byť obeťou.

A tu nastal celkom dosť veľký problém. Postupne sa mi vynárala otázka, ktorú som roky statočne potláčala: “Kto som?” Neviem či som to vôbec niekedy vedela. Možno áno, ale pravda je, že som si to už takmer vôbec nepamätala. A tak sa začal proces poznávania seba a spoznávania svojich hraníc. Mať hranice bol pre mňa neznámy pojem. Vôbec som nevedela, ako sa to robí a čo to vôbec znamená. Už z toho je jasné, že som bola vhodným adeptom na to, stať sa obeťou.

No a teraz tá zmena vo vzťahu. Lebo veď som sľúbila, že práve o tom napíšem. Skúšala som byť milujúcou a správne podriadenou manželkou. Nefungovalo to. Snažila som sa robiť v našom vzťahu maximum pre to, aby sa napravil. Poznáte knihu Dar lásky od Stephen a Alex Kendrick? Je to 40-dňová výzva pre manželov a manželky, aby pochopili bezvýhradnú lásku a začali žiť podľa jej pravidiel. S kamoškou sme ju naraz poctivo prechádzali a pomáhali sme si v tom vytrvať. Inak naozaj odporúčam, môže to veľmi pomôcť pochopiť, čo znamená bezpodmienečná láska a tiež to dokáže oživiť manželstvo. Ale to naše bolo v základoch príliš choré na to, aby to stačilo. V našom prípade to skôr umocnilo zlé vzorce správania. Tie moje. Príliš submisívne. Ale ak si zdravo sebavedomá a poznáš svoju hodnotu a vieš mať aj zdravé hranice vo vzťahoch, určite si ju prečítaj.

A takto som sa snažila o zachovanie a nápravu nášho manželstva. Čo robil môj muž v tom čase? Hmmm… na to sa treba opýtať jeho, určite má na to svoj pohľad, ten pohľad z druhej strany. Jeho pamätná veta je, že nám nikto nemôže pomôcť. Vyslovil ju, keď som ho prosila, aby sme vyhľadali pomoc. Nakoniec síce aj súhlasil s pomocou, ale nevyhľadali sme profesionálneho párového terapeuta a myslím, že práve to bola škoda. Nuž, ale nie je ľahké nájsť toho “správneho”.

A tak sme prešli, z môjho pohľadu, veľmi dobrým programom pre manželov. Užili sme si sami bez detí 4 víkendy v spoločnosti iných manželských párov, kde sme však každý pár osamote riešili rôzne zadania a úlohy. Mali sme priestor veľa sa cielene rozprávať. Čo vám poviem, pohádali sme sa na každom jednom. Ale netvrdím, že to bolo zle. Len pred nami bola dlhá cesta. A toto bol iba jej začiatok. Ale myslím, že bez tohto všetkého, by sme sa neboli dostali tam, kde sme dnes. Takže každý jeden krôčik, i keď to vyzeralo neúspešne, bol v tom celom procese dôležitý.

No a keď som pár riadkov vyššie písala, že som sa odhodlala vyhľadať externú pomoc, tak to bola pomoc pre mňa. Našla som si človeka, ktorý rozumel tomu, čím prechádzam a profesionálne ma sprevádzal pri mojej zmene. Postupnej a pomalej. Keď som sa učila byť sama sebou. Tu by sa žiadalo napísať, že od toho momentu bolo všetko skvelé a úžasné. Ale pravda je, že prvých 6 mesiacov som mala pocit, že som stratila zem pod nohami. Otriasol sa mi celý svet. Zrazu nič nebolo tak, ako pred tým a ja som nevedela kde je sever. Doslova. Ale postupne sa to začínalo rysovať a utriasať. A ja som sa z utiahnutej a ustráchanej, životom ubitej ženy, ktorá trpela, keby mala byť videná, začala stávať ženou, ktorá si je vedomá seba samej a svojej hodnoty. Prestala som sa báť každej negatívnej reakcie z okolia a toho, čo si o mne myslia iní. Naplno som si začala uvedomovať kým som a kam smerujem. A áno, tie, čo ma čítate už dlhšie, viete, že verím v Boha. Ono sa to nedá poprieť. A nebudem vám tu rozprávať rozprávky o tom, aké úžasné je veriť v Boha, lebo sa vďaka tomu zázračne zmení váš život v okamihu. Ono to totiž tak nemusí byť… ale aj môže…. Pre mňa viera v Boha, a vlastne Boh sám, je obrovskou oporou a zmyslom života. Len som zistila, že som si mnohé veci, o ktorých som sa buď dočítala v Biblii alebo som ich počula od iných veriacich ľudí, vykladala dosť prekrútene. Neviem odhadnúť, nakoľko prekrútene sú podávané tými ostatnými ľuďmi… obávam sa, že mnohí sa v tom strácame a nerozumieme úplne… ktovie, možno raz budeme vedieť viac. Dosť na tom, že Boh nie je ten, ktorý obmedzuje a udupáva. Pre mňa je, práve naopak, tým, kto dáva slobodu a voľnosť. Ale tu už som zase v inej téme. O tej určite niekedy napíšem. Neskôr.

No pokiaľ ide o podriadenosť a pokoru, určite sa tým nemyslí submisivita. Žiaľ, vidím okolo seba dosť často, že práve takto si ju vysvetľujú muži aj ženy. A ak sa hovorí o podriadenosti, v tom biblickom zmysle slova, interpretuje sa to ako podriadenosť ženy mužovi – a teda, že žena má poslúchať muža. Ale toto je jeden veľký omyl. Podriadení majú byť obaja sebe navzájm. Dáva to zmysel? Dáva to iný rozmer? Som si istá, že áno.
A pokora? To tiež nie je o submisivite. Pravá pokora je v tom, že si nemyslím, že som viac, ako niekto iný. A tiež si nemyslím, že som menej ako ten druhý. Iba tak dokážeme spolu fungovať v zdravých vzťahoch.

No ale teda, aby som sa vrátila späť k manželstvu, inak chápete, že ja to neviem písať stručne 🙂 Skrátka všetko so všetkým súvisí. Takže písať článok je pre mňa vlastne strašne obmedzujúce, lebo to chce viac priestoru. Asi aj celú knihu 😀 Tak ale to niekedy v budúcnosti…

Nuž tak teda táto zmena v mojom vnímaní seba samej spôsobila zmenu môjho správania aj vo vzťahu k manželovi. Myslím, že tie prvé momenty, či vlastne týždne až mesiace vôbec neboli ružové. Nebola som si ani zďaleka istá, či sa môžem správať tak, ako sa správam, či je to ok, či na to mám nárok, či môžem, či nie som úplne mimo a “zlá” – toto bolo moje celoživotné slovo. Také desivé. V mojej hlave. Pre toto som sa nevedela mať rada. Myslela som si, že som zlá… Ale toto teraz zase radšej preskočím, lebo by som sa príliš rozpísala

Môj muž to tiež nemal ružové. Zrazu som bola iná. Myslím, že nechápal, čo sa deje. Bola som niekto iný. A myslím, že keby som to vtedy bola vzdala, keby som nebola bojovala za svoju vnútornú slobodu, nebola by som dnes tou, ktorou som. A ani naše manželstvo by to neprežilo. Postupne sa veci upokojili a my sme si obaja zvykali na nové okolnosti a nové hranice, ktoré pre nás oboch boli značne obmedzujúce. Pre neho, lebo už nemohol to, na čo bol zvyknutý dovtedy a pre mňa, lebo som ich musela dávať a dodržiavať. Znie to možno divne, ale bolo to pre mňa naozaj dosť ťažké. Ale s odstupom času môžem povedať, že to bolo to najlepšie, čo som mohla pre naše manželstvo urobiť.

Keď som chcela zmenu, musela som začať od seba. Musela som sa začať meniť ja. Veď viete ako to je… Ako môžem očakávať, že sa niečo zmení, keď robím dookola stále to isté? Ako si môžem myslieť, že vstúpim do inej miestnosti, keď otváram stále tie isté dvere?

Týmto článkom som vám však poriadne otvorila dvere do mojej duše. Možno verím, že vám to pomôže otvoriť nové dvere vo vašich životoch. Možno sa odhodláte vstúpiť na cestu, ktorú nepoznáte a neviete úplne jasne vidieť, ako bude prebiehať, ale som si istá že so správnou pomocou (a teraz nemyslím len terapeuta, poradcu, mentora, či iného človeka, ktorý vás môže týmto procesom sprevádzať – myslím tú pomoc zhora) to zvládnete a dostanete sa k svojmu skutočnému ja a budete mať lepší život nielen vy samé, ale aj vaše deti. Lebo ak máte dcéry, potrebujú mať mamu, ktorá pozná svoju hodnotu, aby sa to od nej naučili. A ak máte synov, potrebujú mamu, ktorá pozná svoju hodnotu, aby poznali hodnotu žien.

Milé moje ženy, máme obrovskú zodpovednosť. Za seba, aj za tie malé bytosti, ktoré vychovávame.

No a jasné, ak by ste mali nejaké otázky, napíšte mi. Neviem vám určite odpovedať len tak a na všetko. Nielen preto, že čas je obmedzený, ale aj preto, že jednoducho všetko neviem. Nepojedla som všetku múdrosť sveta, ale som odhodlaná pomáhať ženám, aby čo najskôr našli tú svoju vnútornú slobodu.

Neviem vám predpovedať budúcnosť, ani vidieť vašu minulosť, ale viem vás počúvať a poradiť, ak o moju radu stojíte. A tiež nielen preto, že som si v tom mojom živote toho prežila za desiatich, ale aj preto, že sa snažím neprestajne vzdelávať a odhaľovať ako funguje človek v emocionálnej rovine, ako reaguje a čo potrebuje. Tu nájdete na mňa kontakt, ak sa chcete porozprávať o tom vašom jedinečnom a originálnom živote.

A možno ešte úplne na záver… kríza v našom manželstve mohla mať úplne iný dôvod ako tá vaša, ak ju máte alebo ste mali. Riešenia, ktoré fungovali u nás, nemusia fungovať u vás. Možno, vlastne nie možno, ale celkom určite, potrebujete nájsť tie svoje korene krízy. A to je celkom náročná práca. Tak vám držím palce a nenechajte sa oklamať tým, že sa to nedá. Dá sa to. Len to nebude ľahké.