Dvakrát dávaj a raz ber

Dvakrát dávaj a raz ber.

Ani neviem, ako som o tomto začala rozmýšľať, ale spomenula som si na obdobie, keď sme mali nielen dostatok, ale aj navyše a mohla som dávať tam, kde to bolo potrebné. Vôbec som to nerobila preto, aby sa o tom vedelo. Dávala som tým, ktorí potrebovali, lebo som chcela a nezáležalo na tom, či sa to vie a kto to vie a čo by som tak asi z toho mohla mať.

Potom však prišlo obdobie, keď sa nám až tak veľmi nedarilo a naša početná rodina zažívala finančné suchoty. A bolo to celkom dosť náročné obdobie. No a vtedy sa našli ľudia, ktorí videli našu potrebu a postarali sa o jej naplnenie. Bola to pre mňa zvláštna situácia. Cítila som sa v tom všelijako, len nie dobre. Veď kto by sa asi cítil dobre… V každom prípade, chcem tým povedať, že som bola nesmierne vďačná každému, kto prejavil záujem a praktickým skutkom sa pričinil k tomu, aby sme to zvládli… prežiť.

Nechcem tu z toho urobiť Rozborilove “Modré z neba” a ani ako moja kamarátka hovorí, niečo “kardiologické”. Popisujem iba fakty. Niečo, čo som zažila. Dnes sme sa konečne dostali nad hladinu a podarilo sa nám nadýchnuť. Keď som to ale celé nejako sumarizovala a rozmýšľala o celom tomto procese, uvedomila som si, že oveľa ľahšie mi bolo v pozícii toho, kto dáva ako toho, kto dostáva. Vôbec pre mňa nebolo ľahké prijať akúkoľvek pomoc a mám silný dojem, že práve to obdobie, keď sme mali “suchoty” bolo nesmierne dôležité, aby som si to zažila aj z opačnej pozície a dokázala viac pochopiť obe strany – dávajúcu a prijímajúcu.

S odstupom času vidím dôležitosť toho, že dokážeme vnímať druhých ľudí a nevidieť len seba a svoje potreby (zvlášť tie nenaplnené). Možno poznáte to príslovie, že sýty hladnému neverí. Zdá sa mi, že sa to často deje medzi nami, ľuďmi. A to ani nemusím pozerať na deti v Afrike. Občas sa stačí pozrieť okolo seba. Je veľa ľudí, ktorí potrebujú pomoc aj tu u nás. A nie vždy je to o peniazoch. Dávanie nie je len vo finančnej oblasti. Dávať môžeme svoju pozornosť, svoj čas, svoje schopnosti, svoje talenty. A je toho určite ešte viac.

Keď som dnes v aute rozmýšľala o tejto téme a tak silno som ju mala vo svojej mysli, nevedela som, ako ju zakončím. Nemalo to úplne jasný smer ani vyústenie. Ale keď som si sadla k počítaču a začala som to písať, lebo sa to dralo von a ja som to nevedela (a možno nechcela zastaviť), spomenula som si na moju nedávnu komunikáciu s milou Viky z neziskovky Plamienok. Je za tým dlhší príbeh…

Pred časom som sa zapojila do podporného projektu cez sashe.sk, volá sa to Dobrý obchod a je to priestor pre slovenské neziskovky, kde môžu ponúknuť výrobky na predaj a získať tak finančné príspevky na svoje projekty. Mohla som si vybrať z neziskoviek, ktoré boli “v ponuke” a darovať im svoje produkty, z ktorých predaja mali celých 100%. Áno, bolo to ešte v čase, keď sme neboli úplne nad vodou, ale aj to je spôsob, ako sa dá dávať. A vždy je niekto, kto má menej ako ja. No a ja som si vybrala Plamienok.

Viete, predstava, že sú ľudia, ktorí sa trápia, lebo sa musia zmieriť so smrťou vlastných detí, je príšerná. A odhliadnuc od toho, ako “kardiologická” – rozumej emocionálna je táto téma, neviem sa jej vyhnúť. Lebo také veci sa dejú. Hocikomu a hocikedy. A som vďačná Bohu za to, že som si takým niečim nemusela prejsť, aj keď sme mali namále. A áno, aj keď to teraz píšem, chce sa mi plakať a nie je to len kvôli fáze hormonálneho cyklu. Toto je to najbolestivejšie, čo si viem predstaviť. No a ak nepoznáte Plamienok, tak to sú ľudia, ktorí sa starajú v domácom prostredí o deti, ktoré su nevyliečiteľne choré a tiež o členov rodiny, ktorí sa s touto situáciou musia vysporiadať.

A preto som ich podporila v minulosti a preto ich budem podporovať aj teraz. A moja podpora v tomto momente je aj o tom, že vám to tu píšem. Plamienkáči fungujú vďaka 2% z daní. A ja viem, že je toho strašne veľa a všetci si tie 2% pýtajú. A ja vám nehovorím, že sa máte hneď teraz rozhodnúť a dať im 2%. Prosím vás, aby ste si vypočuli ich podcasty, ktoré majú na stránke. A potom sa rozhodnite.

Aj takto môžeme dávať. Aj vtedy, keď sa nám zdá, že možno my sami nemáme dosť. Ale možno nikdy nebudeme mať dosť na to, aby sme rozdávali… Záleží od toho, ako sa na to pozrieme.

Z vlastnej skúsenosti viem, že dávanie je omnoho obohacujúcejšie, ako sťažovanie sa, že nemám to alebo ono. Omnoho prínosnejšie pre dávajúceho a tiež pre prijímajúceho. A často plní sny, aj keď vám ako dávajúcim sa to tak vôbec nemusí javiť. A o splnení jedného môjho veľkého sna vám napíšem nabudúce. Zdá sa, že ma baví písať seriály. Tak v tom budem pokračovať. Len neviem, či aj vás to tak baví čítať 🙂 Tak len dúfam, že áno.