Prečo sa bojíme hejterov?

Prečo sa bojíme hejterov?

Pôvodne som chcela dopísať článok o manželskej kríze, ale akosi sa mi neustále vracala myšlienka o strachu. A nielen tak hocijakom strachu, ale o strachu z “hejterov”. V posledných týždňoch som sa s týmto strachom stretávala až príliš často na to, aby som to nechala len tak. Stretla som rôzne ženy, žijúce v rôznych životných okolnostiach, s rôznymi ľuďmi. Majú rôzne zázemie, rôzne vzdelanie a rôzne sny a ciele. A predsa ich niečo spájalo. Nepoznajú sa, nevedia o sebe, jediné spojivko medzi nimi som bola ja a počula som každú jednu z nich hovoriť o strachu z hejterov.

Mne osobne vo všelijakých situáciach veľmi pomáha pochopiť význam slova, rada sa pozerám do starých zdrojov a slovníkov, ktoré mi môžu pomôcť pochopiť viac z kontextu doby a kultúry. Pri slove hejter som narazila na fakt, že sa v starých textoch vôbec nevyskytuje. Toto slovo totiž existuje až od roku 2001, keď bolo prvý krát použité v akejsi piesni, ktorá mne nič nehovorí. Ale to slovo začalo existovať a stále viac sa udomácňovalo v slovníku dnešných ľudí. Zrejme tu bola potreba opísať konkrétnu skupinu ľudí týmto slovom, ktoré na nich perfektne sadlo.

Hejter je človek, ktorý má vyhranený názor na vec. Je ochotný za svoj názor bojovať. Hlavne verejne, agresívne a necitlivo, úplne bez ohľadu na osobu, voči ktorej je útočný. Nečudo, že dokáže vyvolať vnútorný strach v mnohých z nás. Ale je tu ešte niečo, čo mi hovorí, že tento typ človeka nebude tak veľký oriešok, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

To jeho verejné vyjadrovanie sa voči niektorým osobám má svoje obmedzenia. A tým je virtuálny svet, predovšetkým sociálne siete. Už to máte? Tento človek sa rád skrýva za svoju domnelú anonymitu. Je pre neho charakteristické, že sa chce vyhnúť osobnej konfrontácii. Možno na sieťach vystupuje sebavedomo, arogantne a nepríjemne. Kto teda je tento hejter? V skutočnosti je to zbabelec, ktorý nie je schopný priamej osobnej konfrontácie. A v tomto momente je mi jasné, že je mi ho ľúto. Je mi ľúto toho človeka, ktorý je sám sebou natoľko neistý, je tak veľmi ubitý a zranený niekde vo svojom srdci, že nie je schopný zdravej a konštruktívnej debaty alebo názorovej výmeny.

A tu prichádza otázka, prečo by som sa ho mala báť? Počas svojho života som zažila veľa nepríjemností, aj v podobe kyberšikany, do ktorej sa hejter môže ľahko zaradiť. Prečítala som si o sebe množstvo nezmyslov. Viete si predstaviť, že pri mojom neštandardnom počte detí, to bolo všeličo. Počnúc naoko vyzerajúcimi faktami o mojom vzdelaní (resp. nevzdelaní), pokračujúc domniekami o mojom ortodoxnom vierovyznaní (čo ani neviem, čo to vlastne znamená), cez dokázateľné vyciciavanie sociálneho systému štátu (ach, kiežby štát nejakým spôsobom podporoval viacdetné rodiny, ale keďže som podnikateľka oficiálne aj prakticky vlastniaca vlastnú eseročku, nemám nárok na žiadne špeciálne dávky, ak nerátam prídavok na dieťa, ktorý nepokryje ani obedy v školskej jedálni). A bolo toho omnoho viac, no väčšinu z toho si už ani nepamätám. Bolo obdobie, keď ma tieto správy, kolujúce o mne internetovým svetom, vedeli poriadne rozosmutniť. Vedeli ma aj nahnevať. Cítila som neprávosť. Ale postupom času som pochopila, že to nie je niečo, čo ma určuje. Dokonca si dovolím tvrdiť, že to ani nie je osobné (vo väčšine prípadov), že ten hejter má len neutíchajúcu potrebu sa vyjadriť, aj keď nevie o čom točí, ale má pocit, že keď je schovaný za klávesnicou, tak na neho nikto nemá. No jednoducho na tom nezáleží.

Keď viem, kto som a kam idem, nezáleží na tom, čo si o mne myslia anonymní ľudia na sieti. Oni nie sú mojim svedomím. Neznamená to, že si môžem robiť čo chcem a ako chcem. To vôbec nie. Život tu na zemi nejaké tie pavidlá predsalen má a je dobré ich nájsť a rešpektovať. Pre mňa je zásadným pravidlom, že nebudem robiť druhým to, čo nechcem, aby robili iní mne. A za ešte vyšší level považujem pravidlo, že budem robiť druhým to, čo chcem, aby iní robili mne. Je v tom rozdiel. To druhé totž vyžaduje aktivitu, pričom to prvé stačí, keď je pasívne.

Možno si poviete, že vám stoja za to ešte aj iné pravidlá, určite choďte do toho, nájdite tie svoje. Je ich oveľa viac, ktoré sú hodné udržania a nasledovania. Napríklad moje ďalšie obľúbené: Miluj svojho blížneho ako seba samého.

A kam som týmto celým smerovala? Ženy, nemusíte sa báť hejterov. Oni vám nijako neublížia. Ak máš svoj sen, urob prvý krok k jeho splneniu. Neboj sa hejterov. Lebo ak podľahneš tomuto strachu, tí obávaní hejteri, ktorí na teba ešte ani nestihli zaútočiť, už vyhrali pred prvou bitkou, ktorá sa odohrala iba v tvojej hlave. Ak sa bojíš, že keď budeš robiť to, o čom snívaš a po čom dlho túžiš, že sa nájdu takí, ktorým sa tvoja práca nebude páčiť, tak je to úplne v poriadku. Oni určite budú. A to je naozaj dobre. Veď tebe sa azda páči úplne všetko na tomto svete? Nenájdu sa veci, ktoré sú ti nesympatické? Samozrejme, ty nehejtuješ na sieťach. Ale aj tak, nakoľko si necháš týmito hejtermi ovplyvňovať svoj život a svoje rozhodnutia? Aké právo im dáš zasahovať do toho, čo budeš alebo nebudeš robiť? Čo ak sa stane, že kvôli strachu z hejterov nebudeš robiť to, po čom túžiš, nebudeš tvoriť, nezačnej podnikať, nenapíšeš knihu… vieš koľko ľudí bude ochudobnených o tvoj kreatívny prínos do ich života? Vieš koľko ľudí si nebude môcť pozrieť, vychutnať, kúpiť alebo prečítať niečo od teba? Ak to nezačneš robiť, ani to nezistíš. No z mojich skúseností viem, že tých ochudobnených bude omnoho viac ako všetkých hejterov dokopy.

Určite máš vo svojom okolí ľudí, ktorým dôveruješ a ktorí sú schopní povedať ti svoj názor, aj keby bol iný ako tvoj. Toto sú ľudia, ktorí ti môžu pomôcť rozhodnúť sa, či je správne a dobré to, čo chceš robiť. Na ich názore ti môže záležať a ich myšlienky ti môžu pomôcť budovať niečo tvoje vlastné. No isto to nebude cielene zraňujúce a necitlivé, aby ťa to ubilo a zabránilo ti v napĺňaní svojho sna alebo možno aj poslania. Budú vedieť ako ti pvedať pravdu.

A tak celý tento môj výlev bol len o tom, aby som ťa povzbudila: NEBOJ SA.
Ak je niečo, o čom rozmýšľaš, že to budeš robiť, poď do toho. Začni. A možno tí hejteri ani neprídu…

Aj ja som ešte chcela vyzerať dobre, nielen dobre na 8 detí.

Aj ja som ešte chcela vyzerať dobre, nielen dobre na 8 detí.

Posledné roky môjho života som strávila s deťmi a všetkým, čo s nimi súvisí. Okrem toho som ich trávila aj prácou, lebo veď mať vlastný podnik, hoci len malinký, takmer „jednomužný“ znamená, že práca nekončí. Chvíľami som mala pocit, že by bolo dobre, keby ma niekto naklonoval.

K tomu sa pridružili rôzne zdravotné problémy a obmedzenia a výhovorka bola na svete. A nielen jedna. Jednoducho som nemala čas. Na seba. Ja nemám ten lichotivý typ metabolizmu, o ktorom píšu vo všetkých mamičkovských časopisoch, pri ktorom všetko, čo počas tehotenstva naberiete na váhe, zaručene zhodíte počas kojenia. Nie, ja som počas tehotenstiev pribrala od 4kg do 13kg (pri každom to bolo inak) a deti vážili takmer všetky okolo 4 kg. Takže pôrodom som sa dostala na predtehotenskú hmotnosť, prípadne aj o dosť nižšie. Problém nastal pri kojení. Vtedy som začala poctivo naberať kilá, ktoré s pribudajúcimi tehotenstvami a teda aj následným kojením nechceli nijako klesnúť.

pred: jeseň 2016 - po: máj 2018, celkový rozdiel 24kg

K tomu ak sa priráta minimálne problém so štítnou žľazou a v poslednom období aj porucha tolerancie glukózy, chudnutie mi šlo naozaj veľmi, veľmi ťažko, resp. takmer vôbec. Bola som nešťastná, čo vám budem hovoriť.

Posledné dva roky som zmenila radikálne stravovanie, aspoň som si to myslela. Snažila som sa jesť pravidelne 5 krát denne, nejedla som samozrejme nič vyprážané, jedla som veľa zeleniny, pila som iba čistú vodu, žiadne sladené nápoje, mäso som mala v jedálničku iba chudé, dopriala som si aj dostatok rýb, popoludní som už nemala v strave sacharidy alebo som ich mala obmedzené na minimum. Všetko to boli také tie správne rady. Výživová poradkyňa ma stále naháňala, že mám viac jesť, tak som sa snažila. A začala som chudnúť. No za takmer rok som schudla len 4kg a moja nadváha bola ďaleko nad to.

Potom som sa namotala na nejaké výživové doplnky, ktoré mi mali zaručene pomôcť zhodiť prebytočné kilá. Takže som sa snažila dodržiavať režim 5 krát denne jedlo, no niektoré som nahradila vraj vhodnými kokteilmi. Toto som zvládla asi 3 mesiace. Ja proste nie som typ na tekutú stravu. Schudla som, ale len minimálne a myslím, že nie veľmi zdravo.

Počula som o všelijakých diétach na istotu, ale nejako sa to priečilo s mojimi predstavami o zdravom živote a tiež zdravom chudnutí. Takže som sa do nich nechcela púšťať. A myslím, že som dobre urobila, môj metabolizmus už aj tak dostával dosť zabrať.

​Pri pravidelných kontrolách u odborných lekárov mi nezabudli pripomenúť, že by som mala schudnúť. Niektorí si mysleli, že sa to musí dať, len mi akosi „zabudli“ povedať, ako konkrétne by som to mala urobiť, keď sa mi vôbec nedarí a pritom sa fakt snažím. Iní pripustili, že to pri mojom zdravotnom stave a tiež vyťaženosti naozaj asi nepôjde.

​A tu sa to niekde zlomilo. Mne keď niekto povie, že sa niečo nedá, v tom okamihu mi nabehnú všetky kolieska v hlave do režimu vzbury a hľadania spôsobu, ako sa to dá.

možno to tak nevyzerá, ale kruhový tréning je celkom makačka

No musela som sa zastaviť a zamyslieť sa nad sebou a mojou motiváciou. Uvedomila som si, že je to viac ako len fyzická záležitosť, že oveľa ťažšie je to po psychickej stránke. Všade okolo je vyvíjaný tlak na ženu v tom, ako má vyzerať. Ako sa má obliekať, ako sa ma líčiť, ako má jesť, koľko má vážiť. Všade samé tabuľky a pravidlá a tabuľky a pravidlá….. a normy. A aj keď som v tom nechcela vedome byť, aj tak som sa chytila do tejto pasce. Vo všetkom som počula: “Mala by si….” Ale kto je ten, kto určuje, čo by som mala? Sú to módne trendy? Sú to celebrity? Sú to iní ľudia okolo mňa? Sú to moje deti? Je to môj manžel? Asi je to všetko dôležité, ale myslím, že najdôležitejšie je to, ako to cítim a prežívam vo svojom vnútri ja sama. Nikto za mňa nemôže urobiť rozhodnutia v mojom živote. Či už ide o stravovanie alebo ide podstatné rozhodnutia týkajúce sa vážnych oblastí. Ja som zodpovedná za seba a za to, aby som sa slobodne rozhodovala. Áno, v mojom živote podstatnú rolu zohráva Boh, ale aj Jeho potrebujem poznať, aby nakoniec riadenie sa tým, čo chce Boh, nebolo riadenie sa tým, čo hovoria ľudia, že chce Boh. Ale toto je zase na celý článok, možno raz…

A tak som prešla postupným prerodom v myslení o sebe samej. Zmierila som sa so sebou, s tým, aká som. Nezačalo to tým, ako vyzerám, ale tým, kto som vo svojej podstate. Potrebovala som do hĺbky spoznať samú seba. A že to je ľahké? No to teda vôbec nie je. Veľa vecí som si o sebe myslela, lebo … ani neviem prečo. Niečo som si zobrala z detstva, niečo som nadobudla počas puberty a niečo sa na mňa nalepilo aj v posledných rokoch (a teda neboli to len tie kilá navyše). Postupne som ale začala zisťovať, že nie všetko, čo o sebe viem, je naozaj pravda. A tak sa začal dlhý proces “prepisovania” dát v mojom mozgu (výsledkom tohto môjho prerodu je aj moja imani – minimalistická kolekcia oblečenia pre sebavedomú ženu). Až potom prišlo na rad telo. Prijať sa taká aká som, pre mňa znamenalo nestresovať sa kvôli tvaru mojich lýtok, veľkosti môjho zadku, výšky môjho čela, hustote mojich vlasov, tvaru mojich nechtov, farby mojich očí, šírky môjho nosa…. Tu sa dá dosadiť všeličo, lebo každá máme na tele niečo, čo by sme rady zmenili. Ale v tom je ten háčik. Načo? Prečo? Kvôli čomu alebo kvôli komu? Kvôli sebe? Naozaj?

​Možno to prichádza aj s vekom, dnes som šťastná, že mám telo, ktoré mi slúži. Telo, ktoré dalo život 8 zdravým deťom. Telo, ktoré funguje dokonale, aj keď som to ja nevymyslela. Fascinuje ma, ako je ľudské telo prispôsobivé a čo všetko dokáže zvládnuť. Ale nedokázala som sa vyrovnať s tým, že moje telo má vyše 20kg nadváhu. Takto to moje telo nebolo naprojektované. Nenarodila som sa s nadváhou a viac ako polovicu svojho života som vážila o dosť menej. Takže prijala som seba samú takú aká som a vyhlásila som vojnu kilám navyše.

moje obľúbené ženské fitko FitSpot a trénerka

Jedno, čo som dovtedy neskúsila, lebo som predsa nemala čas, bolo pravidelné cvičenie. Naozaj poctivý tréning 3 krát do týždňa. Začiatky boli príšerne ťažké. Nikdy pred tým som necvičila. Nebavilo ma to ani keď som bola mladá a takmer o 30kg ľahšia. Ale vravela som si, že toto bude posledná možnosť, že to musím skúsiť. A tak som si kúpila permanentku do ženského fitka. Joj ako vďačná som bola za to, že niekto vymyslel ženské fitko. Chodia tam ženy ako ja. Vždy sú tam trénerky, ktoré rozumejú ženskému telu a jeho potrebám. Po 10 mesiacoch pravidelného stretávania sa už poznáme a sme zohratý tím. Nikdy by som nebola povedala, že ma to bude baviť, ale stalo sa. Len bolo treba začať, dať tomu šancu a vydržať a vydržať a vydržať …. (mimochodom reč je o tomto fitku)

Ale, bol by to príliš rýchly a šťastný koniec, keby som povedala, že iba vďaka cvičeniu som schudla. Vôbec to nešlo tak, ako by som chcela. Po 3 mesiacoch intenzívneho cvičenia som mala dole necelé 3 kg. Áno, všetci mi vraveli, že svaly sú ťažšie ako tuk a tak podobne. A vtedy mi kamarátka, ktorá má podobné zdravotné problémy ako ja, porozprávala o svojom jedálničku. Keď som si dovtedy myslela, že sa stravujem dobre, vyvážene a zdravo, tak som bola na veľkom omyle. Ale konečne som našla stravovací systém, ktorý mi asolútne vyhovuje. Žiadne naháňanie sa na jedlo 5 krát denne a keď som si nestihla dať jedlo v správny čas, už som mala pocit, že som zlyhala a že to už ďalej ani nemá zmysel.

moje obľúbené letné raňajky

A teda ako sa to vlastne stravujem? Jem 3 krát denne. Všetko jedlo si pripravujem doma sama pre seba (teraz už aj pre niektoré deti, ktoré sa ku mne pridali). Nakupujem iba “jednozložkové” (ako som si ich ja nazvala) potraviny. Nie bio, na to nemám peniaze, ani čas, ani chuť. Jem veľa zeleniny, ovocia, chudé mäso, ryby, orechy, huby a syry (keďže mám intoleranciu bielkoviny kravského mlieka a netolerujem ani kozie mlieko, tak môžem iba ovčí syr). Snažím sa jesť čo najviac čerstvého, hlavne teraz v lete. A všetko, čo potrebuje nejaké tepelné spracovanie pripravujem bez tuku. Tuk si pridávam až do hotového jedla. Na ochutenie používam rôzne bylinky. Sem tam si dám k jedlu ryžu, kuskus, quinou.

Ak mám neodolateľnú chuť na sladké – čo sa mi až tak často nestáva, lebo telo si po asi 2 mesiacoch odvykačky od cukru úplne odvyklo a už si ho nevyžaduje, ale predsa ak si chcem dať nejaký dezert, upiekla som si mrkvový alebo cviklový koláč. Recepty sem nebudem písať, lebo som si ich nevymyslela, len som hľadala na nete a urobila som si mix podľa vlastnej vôle a chuti. Ale ak chceš poznať postupy a konkrétne jedlá, napíš mi a ja ti dám konkrétnejšie odpovede 🙂

A toto je naozaj všetko. Je to celkom jednoduché. Prestala som jesť všetko spracovávané mimo domu, čo zákonite obsahuje kadejaké Ečka a ktovie čo všetko ešte, zjednodušila som prípravu jedál a vychutnávam si čistú chuť potravín. Nekombinujem bielkoviny v jednom jedle a tak pomáham telu spracovať, čo dostane a vyťažiť z toho čo najviac. Tým, že jem pravidelne 3 krát denne už vyše polroka, moje telo vie, že svoju “dávku” dostane a tak sa nemusí stresovať a ukladať aj to, čo nepotrebuje. Cítim sa neporovnateľne lepšie ako kedykoľvek pred tým aj preto, že viem, že sa konečne starám o svoju dušu aj o svoje telo.

A je tu ešte jedna vec, ktorá sa mi osvedčila. S tou kamarátkou sme si písali takmer každý deň ráno, ako sa nám darí s jedlom. Bolo to úžasne povzbudzujúce a motivačné. Vždy sme sa navzájom podržali, keď sa jednej alebo druhej nedarilo. Toto bol najväčší prínos a najsilnejšia podpora. Boli sme spolu na jednej lodi a mali sme rovnaký cieľ.

Rozhodnutím zmeniť niečo vo svojom živote som veľa získala. Nadobudla som nový obraz o sebe ako žene, zmierila som sa so sebou, zlepšil sa môj zdravotný stav, utužilo sa jedno priateľstvo, ktoré nie je len o chudnutí 🙂

Tak čo, pridáš sa ku mne? Ak nevieš, ako začať a ako na to, kľudne mi napíš. Poteším sa, pomôžem ti mojimi skúsenosťami a možno z nás budú tiež kamarátky 🙂

O búrke v mojom srdci.

O búrke v mojom srdci.

Dlhšie som rozmýšľala o tom, že budem písať aj o manželstve. Veď prečo nie.

Rada by som písala o tom, že všetko je krásne a dokonalé, milé a romantické. Skrátka ružové. Ale to nie je pravda. A tak pred tým, ako napíšem aj o tých pekných veciach, ktoré v manželstve teraz už zažívam, budem písať o tom, čo predchádzalo tomu, že sa dnes už môžem usmievať. Nebolo to tak totiž vždy.
​Ak nerátam začiatok vzťahu, pobláznenú zamilovanosť a idealizovanie si môjho drahého vo všetkom a so všetkým.

Zmena vlastne nastala s prvou manželskou krízou. Keď prichádzala plíživými krokmi, nebadane, akoby ani nechcela byť spozorovaná, len aby sa dostala oveľa hlbšie do našich životov, ani som si neuvedomovala, že je už tu. Dovtedy som krízam nevenovala pozornosť, ani tým, o ktorých rozprávali iní. Mala som dojem, že my to zvládneme. Myslela som si, že nám sa to nestane. Mýlila som sa… ako už veľakrát v živote.

Keď som si uvedomila, že sa niečo deje a niečo nie je celkom v poriadku, kríza bola u nás už naplno zabývaná. Najprv som sa hrdo odúvala a tvárila sa, že mňa sa to netýka. Potom som sa trápila a dúfala, že sa to vyrieši. Najlepšie nejako samo od seba. Čakala som, že naša láska a naše manželstvo si to vybojuje samo. No na moje prekvapenie to tak nebolo. Och, ako som bola naivná. Dnes to už viem. Potom som začala rozmýšľať o tom čo by som mohla urobiť ja sama, aby sa to u nás zlepšilo. Snažila som sa, naozaj veľmi som sa snažila byť milá, starostlivá, robiť všetko to, o čom som vedela, že to má môj muž rád. Ale nebolo to celkom ono. Krízička už mala nás oboch na lopatkách a jej cieľom bolo jediné – rozdeliť nás. Krásne sme sa počas nej vyfarbili. Obaja. V plnej nádhere sa prejavili celé naše osobnosti a tiež všetky zápory našich charakterov. Aj tu by som chcela napísať, že ja som bola tá dobrá a dokonalá a všetko mal na svedomí môj muž. No ak mám byť úprimná, a to teda chcem byť, pravda je taká, že sme v tom boli spolu. Presne tak, ako sme do vzťahu vošli dvaja, tak isto sme v tom vzťahu robili chyby obaja. Došlo to tak ďaleko, že sme uvažovali o rozvode. Celkom vážne a otvorene. Ja viac ako on. Mala som pocit, že ďalej to už takto nejde. A v tom som mala pravdu. Nešlo a nemohlo to ísť ďalej rovnako ako dovtedy.

A tu niekde je ten zlom. Veľa som sa počas našej krízy naučila. Vlastne by som mala byť tej tete Kríze vďačná. Ukázala mi toho veľa o mne a ešte viac o mojom chlapovi. Mnohé z tých vecí by som radšej nevedela, veľa vecí by som radšej nebola počula a ešte menej by som bola chcela povedať. Ale všetko sa to stalo a veľmi ťažko sa to dá zobrať späť. Každý z nás si to nesieme niekde vo svojom vnútri a musíme sa s tým postupne vysporiadať.

Ale výsledok stojí za to. Dnes sme stále spolu aj napriek všetkým tým búrkam, ktorými sme prešli. Búrkam, v ktorých sme si mysleli, že sa to nedá prežiť, lebo vlny boli obrovské a nechceli utíchnuť. Jediná nádejná predstava bola, že by sa stalo to, čo som čítala o inej búrke na mori, kde jeden uznávaný muž sa postavil uprostred lode a prikázal búrke, aby stíchla. A ona naozaj stíchla. Toto bolo o Ježišovi v Biblii. A viem, že má takú moc, aby to dokázal aj dnes, aj v mojom živote, ale tentoraz to bolo trochu inak. Akoby to vyžadovalo spoluprácu. A tak sme začali. Inak, ako som si myslela, že to má byť.

Začala som sa učiť počúvať svoj vnútorný hlas, hľadať svoje stratené ja, rozhodovať sa na základe svojho najlepšieho svedomia a vedomia. Môže sa to zdať ako úplná samozrejmosť, no nebola. Z môjho života sa táto schopnosť akosi vytratila a ja som ju musela opäť objaviť a poctivo si na ňu zvyknúť. Musela prísť zmena vo mne, aby nastala zmena v ňom a potom aj v nás.

No o tom, ako sa to celé udialo, napíšem nabudúce. Táto téma si vyžaduje seriál.

Keď myslieť na seba nie je sebecké.

Keď myslieť na seba nie je sebecké.

Trvalo mi dlhé roky, kým som pochopila, že myslieť na seba nemusí nevyhnutne znamenať sebectvo. Ani neviem, ako som prišla na to, že by to malo byť sebecké. Akosi sa mi to samo natláčalo do hlavy a ťažko sa mi potom myslelo na seba. Lebo veď ja nechcem byť sebecká. Teraz už vlastne ani neviem, prečo som nechcela. Teda nechcela byť sebecká. Asi preto, že byť sebecká je zlé. Znamená to niečo, čo je mimo nejakú normu prijateľnosti.

​Lenže moja neochota pozrieť sa pravde do očí ma stála dlhé roky života. A vlastne skôr prežívania a chradnutia ako života. Mala som čas na všetko – na muža, na deti, na prácu, na dobrovoľníctvo, na iných ľudí… len nie na seba. Veď načo? Všetko zvládam a na mne predsa nezáleží. Ale mýlila som sa. A ako veľmi.

Veľmi na mne záleží. Presne tak isto ako na každom ďalšom človeku. Raz som si starý známy výrok, ktorý hovorí: Miluj svojho blížneho ako seba samého, prehodila naopak: Miluj seba samého ako miluješ svojho blížneho. A vtedy mi to došlo. Ja som schopná sa starať o všetkých okolo, len nie o seba. Ale prečo? Mala som na to kopec dôvodov, od toho, že som bola niekde vo svojom vnútri presvedčená, že veď na mne predsa nezáleží, veď ja to všetko zvládnem. Cez to, že prijať samu seba bolo niečo ako scifi a mať sa naozaj rada taká aká som, misia takmer nemožná. Až po to, že som sa natoľko zaneprázdnila množstvom aktivít, ktoré boli samé o sebe skutočne značne prospešné a chvályhodné, že už mi nezostal čas ani chuť a ani energia na seba.

Až som to nakoniec nezvládla. Áno, čítaš dobre. Nezvládla som to. Chcela som do celého môjho sveta zakričať, že už nevládzem a nič nezvládam, že mám toho všetkého plné zuby a nechce sa mi už nič. Kričala som nemo. Nikto to nepočul. Veď ako by niekto mohol, keď na mne predsa nezáleží, veď ja to musím zvládnuť… najlepšie sama. Ale aj keď som si myslela, že to nikto nepočul, predsa sa niečo zmenilo. Tam niekde hlboko dnu, takmer na dne mojej duše. Zrazu bola oslobodená. Oslobodená z dlhoročného väznenia samej seba. A pomalými neistými krôčikmi, ako mále dieťa, sa vybrala novým smerom, o ktorom si myslela, že už neexistuje. Matne si ešte pamätala, že o ňom kedysi počula, ale nebola si už istá tým, či bol skutočný.

A čo to znamenalo v praxi? Jednoduché kroky k sebaobjaveniu, dovolenie si byť sama sebou a byť aj sama. Učenie sa schopnosti povedať nie nielen sebe, ale aj iným ľuďom, aj manželovi, aj deťom. A že toto bolo to najťažšie, ach, to nemusím ani písať. Však veď dovtedy nikto z nich nepočul z úst mamy slovko nie. (teda nie úplne, lebo veď malému štuplíkovi treba často povedať nie, nechytaj elektriku, nie, nemôžeš si len tak vybehnúť na cestu…) ale toto nie bolo zrazu iné. Bolo prekvapujúce, zaskočilo ich to, ale nezostalo im nič iné, ako zmieriť sa s ním. A postupne sa im to darilo stále lepšie a lepšie.

Dnes im už vôbec nepríde čudné, že chodím sama cvičiť tri krát do týždňa. Nezdá sa im čudné, že si vybehnem s kamarátkou von a ich nechám doma. Pochopili, že aj keď nemám rada nakupovanie, radšej si to urobím bez nich, že im nič neutečie, keď nepôjdu na nákup so mnou. Že ísť ku kaderníčke nie je vôbec snobské, ale je to skrátka niečo, čo pre seba môžem urobiť. Sadnúť si len tak k stolu a maľovať si, lebo sa to mne práve chce, je tiež môj čas na seba samú. Uložiť sa do môjho obľúbeného kresla a len tak si čítať je viac než zdraviu prospešné. Ísť s manželom na prechádzku alebo do kina je síce viac starostlivosť o rast a prežitie manželstva a o tom napíšem niekedy nabudúce, ale aj to je niečo, kedy poviem deťom nie. A je toho postupne stále viac, čo doprajem sama sebe. Na mnoho z týchto činností som rokmi postupne zabudla. A dnes s odstupom času viem, že to bola chyba, ktorá ochudobnila nielen mňa, ale aj mojich najbližších. Lebo ja som už nebola ja, ale len nejaké úlomky mňa a tak zo mňa aj tak nemali toľko, ako teraz. Okrem toho to malo dopad aj na výchovu, teda aspoň nejakú jej časť. Lebo veď akým vzorom som bola mojim deťom, keď som sa takmer vôbec nestarala o moje duševné zdravie a pohodu? Dnes som hrdá na to, že moje deti vidia, že viem aj oddychovať, že viem aj vypnúť a že viem aj povedať nie. Potrebujú to ako soľ v dnešnom svete, kde je obrovské množstvo príležitostí podať najlepší výkon – áno, táto minca má aj druhú stranu, zároveň žijeme v individualistickom svete, kde je fajn nepozerať sa iba na seba a vnímať aj potreby iných ľudí, ale všetkého veľa škodí a obe strany by mali byť zdravo vyvážené. Niektorí z nás majú tendenciu byť na seba príliš prísni a nič si nedovoliť a iní sú zase prísni na všetkých, len nie na seba.

Akokoľvek, ja viem, že som urobila najlepšie, čo som mohla pre moje deti, keď som začala žiť aj pre seba. A som rada, že som to stihla ešte v čase, keď sú všetci doma a mohli to zažiť na vlastnej koži. Lebo tak viem, že je väčšia pravdepodobnosť, že nebudú opakovať moje chyby. A tiež viem, že aj ich život je teraz lepší preto, že ja som spokojnejšia so svojim životom.

Mimochodom, šaty, ktoré mám na sebe, sú tiež mojim dielom, nájdete ich na www.imani.sk

Som obyčajná mama na ceste…

Som obyčajná mama na ceste...

Jednoducho som mama na ceste životom… Bola som tehotná celých 6 rokov svojho života a kojila som dokopy niečo vyše 7 rokov. Samej mi tieto čísla pripadajú celkom slušne vysoké. I keď viem, že niektoré mamy dojčia svoje deti aj dlhšie a pritom ich majú o dosť menej.

A o tom to práve je. Som obyčajná mama. Chcela som vždy pre moje deti to najlepšie a najsprávnejšie. Mám tendenciu naštudovať si všetko, čo sa dá a potom sa tým riadiť. No v istom období mi došlo, že z toho obrovského množstva informácií, ktoré sú dnes k dispozícii, si len ťažko viem vybrať to správne.

No a tak sa stalo, že som sa postupne prestala stresovať pre všetko, čo som mohla pokaziť alebo urobiť zle a tým ublížiť svojim deťom. Ach jaj, moja najstaršia dcéra by vedela rozprávať celé príbehy o mojom sebaobviňovaní, ona ich zažila už ako puberťáčka a prežila ich dôsledky a tým chtiac-nechtiac pomohla svojim mladším súrodencom, aby toto už zažívať nemuseli. Asi to je nejakým spôsobom údel najstarších detí v rodine (sama som bola doma najstaršia z troch).

Dnes som vďačná za každý okamih, ktorý spolu prežijeme v reálnom čase. Neničím sa kvôli minulosti. Ak som urobila niečo zle a prišla som na to, snažím sa to napraviť nakoľko sa to len dá. Nestresujem sa kvôli budúcnosti, lebo ona skrátka bude a budem ju riešiť keď príde.

Užívam si život tu a teraz. Užívam si slobodu ako nikdy pred tým.

A s touto slobodou prišlo aj dopriatie slobody ostatným, ktorí možno nerobia veci tak ako ja, ale robia ich tak, ako najlepšie (som večný optimista a stále znovu verím ľuďom a ich dobrému srdcu) vedia v tomto čase. Môžem si ich vypočuť, môžem sa od nich poučiť, ak chcem. Môžem im povedať o tom, ako som to prežila ja, ak ich to zaujíma. No v každom prípade ich môžem nechať žiť.

Tak sa teda nechajme ŽIŤ.

Nová etapa života.

Nová etapa života.

Pred vyše dvoma rokmi, keď sa číslo uvádzajúce môj vek menilo z trojky na štvorku, ma zaskočila moja sestra otázkou, či sa cítim stará. Úprimne, prekvapilo ma to. Niekde hlboko vo svojom vnútri som vtedy vedela, že to najlepšie ma ešte len čaká. A nemýlila som sa.

Za posledné obdobie som prešla hlbokými zmenami. Neboli to len zmeny na povrchu, tých som už za svoj život skúsila niekoľko, ale nikdy neboli dosť uspokojivé. Tieto zmeny ťali do živého, zasahovali celú moju podstatu, o ktorej som si kedysi myslela, že som to ja. Boli to zmeny, ktoré otriasli mojimi základmi a vytvorili niečo nové, čo stále objavujem.

Denník mamy je blog o žene, ktorá je ako ty. O žene, ktorá bojuje so všetkými možnými myšlienkami o sebe, svojich deťoch aj o svojom chlapovi (či už je alebo práveže nie je). Budem písať o rôznych oblastiach života a o tom, ako som ich prežila. Nemám patent na rozum a neviem ti povedať, čo máš urobiť, keď si sa v živote stretla s nejakým problémom. Viem ti ale ukázať aspoň kúsok z môjho života, malé útržky z každodenných zápasov, víťazstiev aj prehier. Možno budú pre teba inšpiráciou a zábleskom nádeje, že sa to dá nielen prežiť, ale že si to môžeš aj užiť.

Za posledné roky som pochopila, že keď sa hovorí o tom, že všetko je v našej hlave, tak je na tom obrovský kus pravdy. Keď mi pred pár rokmi niekto radil, že sa musím zmeniť ja, aby sa veci okolo mňa diali inak, bola som na to už pomaly alergická. Doslova ma to otravovalo. Ja som už nevedela, ako viac sa mám zmeniť a byť lepšia, dokonalejšia, správnejšia… A to teda nie žeby som bola kedy dokonalá, ale stále som mala pocit, že ak sa hovorí o zmene, hovorí sa o zmene k tým správnym formám, správnym myšlienkam, správnym spôsobom a správnym reakciám. Bolo to ubíjajúce a zničujúce. Podávala som brutálny výkon. Najprv ako žena a matka, potom sa to preklopilo do kresťanského výkonu. Robila som všetko správne… naoko. Bolo to spoločensky akceptovateľné.

Ale to nestačilo. Môj život mal aj tak pachuť niečoho, čo sa mi v tom nepáčilo. Aj tak som nebola šťastnejšia a spokojnejšia. Práve naopak. Ťahalo ma to stále hlbšie a hlbšie… na samé dno.

A ako to už býva, padnúť na dno je vlastne pozitívne, lebo hlbšie sa už vraj ísť nedá a tak sa dá očakávať, že sa od toho dna konečne odrazíš a bude to lepšie. Ale nikto mi nepovedal, že to bude poriadne ťažké. To odrazenie sa od dna vyžadovalo veľa sily a tej som teda na rozdávanie práve nemala, keďže som si ju minula cestou dole. Bolelo to šialeným spôsobom. A to ešte nehovorím o tom, že po chabom pokuse o odpichnutie sa od dna som zrazu nadobro stratila pevnú zem pod nohami a mala som pocit, že sa všetko okolo mňa trasie. Boli to dni, týždne, až mesiace, keď som si nebola istá tým, že som sa vydala správnym smerom, ktorý bude prospešný pre mňa, aj pre mojich najbližších.

Ale dnes s istotou viem, že sa mi nič lepšie nemohlo stať, ako vydať sa na túto pre mňa neprebádanú cestu smerom nad hladinu. Nakoniec som si užívala aj ten proces objavovania nového života, akoby som pod hladinou priezračného mora videla všetku tú nádheru, len nemo plávajúcu okolo mňa. Bola som v tom tichu sama so sebou… a s Bohom.

A o tom, ako a čo som v tomto procese objavovala, bude tento blog. Bude o mne a bude aj o tebe, lebo som si istá, že v mnohých mojich otázkach budeš počuť svoje otázky, v mnohých mojich okolnostiach uvidíš svoje okolnosti a v mnohých mojich skúsenostiach to budú aj tvoje skúsenosti. Bude to tu o tom, ako byť mamou a nezblázniť sa, o tom ako pracovať popri rodine a zvládnuť to správne vyvážiť a tiež o tom a to v neposlednom rade, čo to znamená byť ŽENOU a užívať si to so všetkým, čo k tomu patrí.