Dvakrát dávaj a raz ber

Dvakrát dávaj a raz ber.

Ani neviem, ako som o tomto začala rozmýšľať, ale spomenula som si na obdobie, keď sme mali nielen dostatok, ale aj navyše a mohla som dávať tam, kde to bolo potrebné. Vôbec som to nerobila preto, aby sa o tom vedelo. Dávala som tým, ktorí potrebovali, lebo som chcela a nezáležalo na tom, či sa to vie a kto to vie a čo by som tak asi z toho mohla mať.

Potom však prišlo obdobie, keď sa nám až tak veľmi nedarilo a naša početná rodina zažívala finančné suchoty. A bolo to celkom dosť náročné obdobie. No a vtedy sa našli ľudia, ktorí videli našu potrebu a postarali sa o jej naplnenie. Bola to pre mňa zvláštna situácia. Cítila som sa v tom všelijako, len nie dobre. Veď kto by sa asi cítil dobre… V každom prípade, chcem tým povedať, že som bola nesmierne vďačná každému, kto prejavil záujem a praktickým skutkom sa pričinil k tomu, aby sme to zvládli… prežiť.

Nechcem tu z toho urobiť Rozborilove “Modré z neba” a ani ako moja kamarátka hovorí, niečo “kardiologické”. Popisujem iba fakty. Niečo, čo som zažila. Dnes sme sa konečne dostali nad hladinu a podarilo sa nám nadýchnuť. Keď som to ale celé nejako sumarizovala a rozmýšľala o celom tomto procese, uvedomila som si, že oveľa ľahšie mi bolo v pozícii toho, kto dáva ako toho, kto dostáva. Vôbec pre mňa nebolo ľahké prijať akúkoľvek pomoc a mám silný dojem, že práve to obdobie, keď sme mali “suchoty” bolo nesmierne dôležité, aby som si to zažila aj z opačnej pozície a dokázala viac pochopiť obe strany – dávajúcu a prijímajúcu.

S odstupom času vidím dôležitosť toho, že dokážeme vnímať druhých ľudí a nevidieť len seba a svoje potreby (zvlášť tie nenaplnené). Možno poznáte to príslovie, že sýty hladnému neverí. Zdá sa mi, že sa to často deje medzi nami, ľuďmi. A to ani nemusím pozerať na deti v Afrike. Občas sa stačí pozrieť okolo seba. Je veľa ľudí, ktorí potrebujú pomoc aj tu u nás. A nie vždy je to o peniazoch. Dávanie nie je len vo finančnej oblasti. Dávať môžeme svoju pozornosť, svoj čas, svoje schopnosti, svoje talenty. A je toho určite ešte viac.

Keď som dnes v aute rozmýšľala o tejto téme a tak silno som ju mala vo svojej mysli, nevedela som, ako ju zakončím. Nemalo to úplne jasný smer ani vyústenie. Ale keď som si sadla k počítaču a začala som to písať, lebo sa to dralo von a ja som to nevedela (a možno nechcela zastaviť), spomenula som si na moju nedávnu komunikáciu s milou Viky z neziskovky Plamienok. Je za tým dlhší príbeh…

Pred časom som sa zapojila do podporného projektu cez sashe.sk, volá sa to Dobrý obchod a je to priestor pre slovenské neziskovky, kde môžu ponúknuť výrobky na predaj a získať tak finančné príspevky na svoje projekty. Mohla som si vybrať z neziskoviek, ktoré boli “v ponuke” a darovať im svoje produkty, z ktorých predaja mali celých 100%. Áno, bolo to ešte v čase, keď sme neboli úplne nad vodou, ale aj to je spôsob, ako sa dá dávať. A vždy je niekto, kto má menej ako ja. No a ja som si vybrala Plamienok.

Viete, predstava, že sú ľudia, ktorí sa trápia, lebo sa musia zmieriť so smrťou vlastných detí, je príšerná. A odhliadnuc od toho, ako “kardiologická” – rozumej emocionálna je táto téma, neviem sa jej vyhnúť. Lebo také veci sa dejú. Hocikomu a hocikedy. A som vďačná Bohu za to, že som si takým niečim nemusela prejsť, aj keď sme mali namále. A áno, aj keď to teraz píšem, chce sa mi plakať a nie je to len kvôli fáze hormonálneho cyklu. Toto je to najbolestivejšie, čo si viem predstaviť. No a ak nepoznáte Plamienok, tak to sú ľudia, ktorí sa starajú v domácom prostredí o deti, ktoré su nevyliečiteľne choré a tiež o členov rodiny, ktorí sa s touto situáciou musia vysporiadať.

A preto som ich podporila v minulosti a preto ich budem podporovať aj teraz. A moja podpora v tomto momente je aj o tom, že vám to tu píšem. Plamienkáči fungujú vďaka 2% z daní. A ja viem, že je toho strašne veľa a všetci si tie 2% pýtajú. A ja vám nehovorím, že sa máte hneď teraz rozhodnúť a dať im 2%. Prosím vás, aby ste si vypočuli ich podcasty, ktoré majú na stránke. A potom sa rozhodnite.

Aj takto môžeme dávať. Aj vtedy, keď sa nám zdá, že možno my sami nemáme dosť. Ale možno nikdy nebudeme mať dosť na to, aby sme rozdávali… Záleží od toho, ako sa na to pozrieme.

Z vlastnej skúsenosti viem, že dávanie je omnoho obohacujúcejšie, ako sťažovanie sa, že nemám to alebo ono. Omnoho prínosnejšie pre dávajúceho a tiež pre prijímajúceho. A často plní sny, aj keď vám ako dávajúcim sa to tak vôbec nemusí javiť. A o splnení jedného môjho veľkého sna vám napíšem nabudúce. Zdá sa, že ma baví písať seriály. Tak v tom budem pokračovať. Len neviem, či aj vás to tak baví čítať 🙂 Tak len dúfam, že áno.

Manželská kríza. Riešenie?

Manželská kríza. Riešenie?

Dlho mi trvalo kým som pochopila, že problém za mňa nikto iný nevyrieši. Stále som sa totiž domnievala, že keď budem o mojom probléme niekomu rozprávať, tak mi ho pomôže vyriešiť. To ale bola veľká chyba. Až neskôr som pochopila, že za to, či som spokojná a šťastná vo svojom živote, vo svojom manželstve, vo svojej rodine, vo svojej vlastnej koži, som zodpovedná sama.

Viem si predstaviť, že keď teraz čítaš tieto riadky, povieš si, že je to pekná teória, ale čo s tým. Myslím, že viem ako sa cítiš. Cítila som sa veľmi podobne. Poznala som tieto teórie, čítala som rôzne články a rady. Ale nič z toho som nevedela aplikovať do svojho života.

Asi som potrebovala klesnúť na svoje úplné emocionálne dno, aby som sa mohla konečne odraziť smerom na hladinu.

A ako sa to teda prakticky udialo?
Poďme sa na to spolu pozrieť postupne.

Hneď na začiatku – priznala som si, že je mi v mojom živote totálne zle. Nie, že by som o tom predtým nevedela, ale nebola som sama pred sebou úprimná. Snažila som sa prikrášliť mnohé situácie a pocity. Snažila som sa ospravedlniť konanie môjho manžela, lebo som nebola ochotná priznať, že by mohlo naše manželstvo úplne stroskotať. A tak, napriek tomu, že mi bolo dosť zle, nebol ešte správny čas to riešiť.

A potom prišlo zásadné rozhodnutie – vyhľadala som externú pomoc. Ale tentokrát som do toho šla inak. Predtým som o mojom zúfalom stave a tiež biednom stave môjho manželstva rozprávala iba “potichu”, možno pár kamarátkam, blízkym ľuďom. Hľadala som u nich pochopenie a asi aj uistenie o tom, že je to naozaj zle. Že to nie je len v mojej hlave. Tu musím povedať, že toto bol môj vážny problém, nevedela som, čo je a čo nie je dobre. Čo už je za hranicou toho “normálneho”. Má to korene v mojom detstve, kedy som zažila traumu, ktorá sa neriešená preniesla do dospelosti. (Aj toto je dôvod, prečo mi tak veľmi záleží na tom, aby naše deti zažívali v našich rodinách zdravé vzťahy a z toho vznikla moja prvá kniha)

A zároveň, tá hranica môže byť pre každú z nás niekde inde a potrebujeme ju samy nájsť. Fakt ale je, že toto moje dovtedajšie rozprávanie ešte neviedlo k riešeniu našej situácie. Bol to dôležitý krok, ale keď už trval príliš dlho, bolo to skôr bahnenie sa vo svojej bolesti a sebaľútosti. Keď som sa však rozhodla pre skutočnú, cielenú pomoc, mohla som sa postupne začať vyrovnávať s manželskou krízou, ktorá trvala už dlhé mesiace.

V tom celom procese som si však začala uvedomovať, že môj muž nezmení svoje vzorce správania len tak sám od seba. On sa o to čiastočne aj snažil a pokúšal, ale bolo to neúčinné. V našom prípade bolo potrebné, aby som vzorce správania zmenila ja. Aj napriek tomu, že som sa cítila v našom vzťahu ako obeť. A v podstate som ňou aj bola. Lenže byť obeťou znamená, že sa správam ako obeť a neustále zostávam v týchto spôsoboch a prejavoch, akoby dobrovoľne. Bolo načase, aby som prestala byť obeťou.

A tu nastal celkom dosť veľký problém. Postupne sa mi vynárala otázka, ktorú som roky statočne potláčala: “Kto som?” Neviem či som to vôbec niekedy vedela. Možno áno, ale pravda je, že som si to už takmer vôbec nepamätala. A tak sa začal proces poznávania seba a spoznávania svojich hraníc. Mať hranice bol pre mňa neznámy pojem. Vôbec som nevedela, ako sa to robí a čo to vôbec znamená. Už z toho je jasné, že som bola vhodným adeptom na to, stať sa obeťou.

No a teraz tá zmena vo vzťahu. Lebo veď som sľúbila, že práve o tom napíšem. Skúšala som byť milujúcou a správne podriadenou manželkou. Nefungovalo to. Snažila som sa robiť v našom vzťahu maximum pre to, aby sa napravil. Poznáte knihu Dar lásky od Stephen a Alex Kendrick? Je to 40-dňová výzva pre manželov a manželky, aby pochopili bezvýhradnú lásku a začali žiť podľa jej pravidiel. S kamoškou sme ju naraz poctivo prechádzali a pomáhali sme si v tom vytrvať. Inak naozaj odporúčam, môže to veľmi pomôcť pochopiť, čo znamená bezpodmienečná láska a tiež to dokáže oživiť manželstvo. Ale to naše bolo v základoch príliš choré na to, aby to stačilo. V našom prípade to skôr umocnilo zlé vzorce správania. Tie moje. Príliš submisívne. Ale ak si zdravo sebavedomá a poznáš svoju hodnotu a vieš mať aj zdravé hranice vo vzťahoch, určite si ju prečítaj.

A takto som sa snažila o zachovanie a nápravu nášho manželstva. Čo robil môj muž v tom čase? Hmmm… na to sa treba opýtať jeho, určite má na to svoj pohľad, ten pohľad z druhej strany. Jeho pamätná veta je, že nám nikto nemôže pomôcť. Vyslovil ju, keď som ho prosila, aby sme vyhľadali pomoc. Nakoniec síce aj súhlasil s pomocou, ale nevyhľadali sme profesionálneho párového terapeuta a myslím, že práve to bola škoda. Nuž, ale nie je ľahké nájsť toho “správneho”.

A tak sme prešli, z môjho pohľadu, veľmi dobrým programom pre manželov. Užili sme si sami bez detí 4 víkendy v spoločnosti iných manželských párov, kde sme však každý pár osamote riešili rôzne zadania a úlohy. Mali sme priestor veľa sa cielene rozprávať. Čo vám poviem, pohádali sme sa na každom jednom. Ale netvrdím, že to bolo zle. Len pred nami bola dlhá cesta. A toto bol iba jej začiatok. Ale myslím, že bez tohto všetkého, by sme sa neboli dostali tam, kde sme dnes. Takže každý jeden krôčik, i keď to vyzeralo neúspešne, bol v tom celom procese dôležitý.

No a keď som pár riadkov vyššie písala, že som sa odhodlala vyhľadať externú pomoc, tak to bola pomoc pre mňa. Našla som si človeka, ktorý rozumel tomu, čím prechádzam a profesionálne ma sprevádzal pri mojej zmene. Postupnej a pomalej. Keď som sa učila byť sama sebou. Tu by sa žiadalo napísať, že od toho momentu bolo všetko skvelé a úžasné. Ale pravda je, že prvých 6 mesiacov som mala pocit, že som stratila zem pod nohami. Otriasol sa mi celý svet. Zrazu nič nebolo tak, ako pred tým a ja som nevedela kde je sever. Doslova. Ale postupne sa to začínalo rysovať a utriasať. A ja som sa z utiahnutej a ustráchanej, životom ubitej ženy, ktorá trpela, keby mala byť videná, začala stávať ženou, ktorá si je vedomá seba samej a svojej hodnoty. Prestala som sa báť každej negatívnej reakcie z okolia a toho, čo si o mne myslia iní. Naplno som si začala uvedomovať kým som a kam smerujem. A áno, tie, čo ma čítate už dlhšie, viete, že verím v Boha. Ono sa to nedá poprieť. A nebudem vám tu rozprávať rozprávky o tom, aké úžasné je veriť v Boha, lebo sa vďaka tomu zázračne zmení váš život v okamihu. Ono to totiž tak nemusí byť… ale aj môže…. Pre mňa viera v Boha, a vlastne Boh sám, je obrovskou oporou a zmyslom života. Len som zistila, že som si mnohé veci, o ktorých som sa buď dočítala v Biblii alebo som ich počula od iných veriacich ľudí, vykladala dosť prekrútene. Neviem odhadnúť, nakoľko prekrútene sú podávané tými ostatnými ľuďmi… obávam sa, že mnohí sa v tom strácame a nerozumieme úplne… ktovie, možno raz budeme vedieť viac. Dosť na tom, že Boh nie je ten, ktorý obmedzuje a udupáva. Pre mňa je, práve naopak, tým, kto dáva slobodu a voľnosť. Ale tu už som zase v inej téme. O tej určite niekedy napíšem. Neskôr.

No pokiaľ ide o podriadenosť a pokoru, určite sa tým nemyslí submisivita. Žiaľ, vidím okolo seba dosť často, že práve takto si ju vysvetľujú muži aj ženy. A ak sa hovorí o podriadenosti, v tom biblickom zmysle slova, interpretuje sa to ako podriadenosť ženy mužovi – a teda, že žena má poslúchať muža. Ale toto je jeden veľký omyl. Podriadení majú byť obaja sebe navzájm. Dáva to zmysel? Dáva to iný rozmer? Som si istá, že áno.
A pokora? To tiež nie je o submisivite. Pravá pokora je v tom, že si nemyslím, že som viac, ako niekto iný. A tiež si nemyslím, že som menej ako ten druhý. Iba tak dokážeme spolu fungovať v zdravých vzťahoch.

No ale teda, aby som sa vrátila späť k manželstvu, inak chápete, že ja to neviem písať stručne 🙂 Skrátka všetko so všetkým súvisí. Takže písať článok je pre mňa vlastne strašne obmedzujúce, lebo to chce viac priestoru. Asi aj celú knihu 😀 Tak ale to niekedy v budúcnosti…

Nuž tak teda táto zmena v mojom vnímaní seba samej spôsobila zmenu môjho správania aj vo vzťahu k manželovi. Myslím, že tie prvé momenty, či vlastne týždne až mesiace vôbec neboli ružové. Nebola som si ani zďaleka istá, či sa môžem správať tak, ako sa správam, či je to ok, či na to mám nárok, či môžem, či nie som úplne mimo a “zlá” – toto bolo moje celoživotné slovo. Také desivé. V mojej hlave. Pre toto som sa nevedela mať rada. Myslela som si, že som zlá… Ale toto teraz zase radšej preskočím, lebo by som sa príliš rozpísala

Môj muž to tiež nemal ružové. Zrazu som bola iná. Myslím, že nechápal, čo sa deje. Bola som niekto iný. A myslím, že keby som to vtedy bola vzdala, keby som nebola bojovala za svoju vnútornú slobodu, nebola by som dnes tou, ktorou som. A ani naše manželstvo by to neprežilo. Postupne sa veci upokojili a my sme si obaja zvykali na nové okolnosti a nové hranice, ktoré pre nás oboch boli značne obmedzujúce. Pre neho, lebo už nemohol to, na čo bol zvyknutý dovtedy a pre mňa, lebo som ich musela dávať a dodržiavať. Znie to možno divne, ale bolo to pre mňa naozaj dosť ťažké. Ale s odstupom času môžem povedať, že to bolo to najlepšie, čo som mohla pre naše manželstvo urobiť.

Keď som chcela zmenu, musela som začať od seba. Musela som sa začať meniť ja. Veď viete ako to je… Ako môžem očakávať, že sa niečo zmení, keď robím dookola stále to isté? Ako si môžem myslieť, že vstúpim do inej miestnosti, keď otváram stále tie isté dvere?

Týmto článkom som vám však poriadne otvorila dvere do mojej duše. Možno verím, že vám to pomôže otvoriť nové dvere vo vašich životoch. Možno sa odhodláte vstúpiť na cestu, ktorú nepoznáte a neviete úplne jasne vidieť, ako bude prebiehať, ale som si istá že so správnou pomocou (a teraz nemyslím len terapeuta, poradcu, mentora, či iného človeka, ktorý vás môže týmto procesom sprevádzať – myslím tú pomoc zhora) to zvládnete a dostanete sa k svojmu skutočnému ja a budete mať lepší život nielen vy samé, ale aj vaše deti. Lebo ak máte dcéry, potrebujú mať mamu, ktorá pozná svoju hodnotu, aby sa to od nej naučili. A ak máte synov, potrebujú mamu, ktorá pozná svoju hodnotu, aby poznali hodnotu žien.

Milé moje ženy, máme obrovskú zodpovednosť. Za seba, aj za tie malé bytosti, ktoré vychovávame.

No a jasné, ak by ste mali nejaké otázky, napíšte mi. Neviem vám určite odpovedať len tak a na všetko. Nielen preto, že čas je obmedzený, ale aj preto, že jednoducho všetko neviem. Nepojedla som všetku múdrosť sveta, ale som odhodlaná pomáhať ženám, aby čo najskôr našli tú svoju vnútornú slobodu.

Neviem vám predpovedať budúcnosť, ani vidieť vašu minulosť, ale viem vás počúvať a poradiť, ak o moju radu stojíte. A tiež nielen preto, že som si v tom mojom živote toho prežila za desiatich, ale aj preto, že sa snažím neprestajne vzdelávať a odhaľovať ako funguje človek v emocionálnej rovine, ako reaguje a čo potrebuje. Tu nájdete na mňa kontakt, ak sa chcete porozprávať o tom vašom jedinečnom a originálnom živote.

A možno ešte úplne na záver… kríza v našom manželstve mohla mať úplne iný dôvod ako tá vaša, ak ju máte alebo ste mali. Riešenia, ktoré fungovali u nás, nemusia fungovať u vás. Možno, vlastne nie možno, ale celkom určite, potrebujete nájsť tie svoje korene krízy. A to je celkom náročná práca. Tak vám držím palce a nenechajte sa oklamať tým, že sa to nedá. Dá sa to. Len to nebude ľahké.

Ako som prežila, že moje dieťa takmer neprežilo.

Ako som prežila, že moje dieťa takmer neprežilo.

Ešte je to veľmi čerstvé, ale pravda je, že neviem písať o niečom inom, keď práve táto téma mnou v posledných dňoch veľmi intenzívne hýbala. A tak som sa rozhodla napísať to, čo mám na srdci. Kľudne tento článok preskočte v čítaní, ak sa vám chce. Nenahnevám sa. Toto bude môj výlev po tom, ako som zažívala každodenný stres.

Začalo to tak nevinne. Keď mi 17 ročný syn oznámil, že si asi natiahol sval na nohe, neprikladala som tomu veľkú dôležitosť ani ja, ani on sám. No o dva dni, keď som uvidela jeho nohu, aj to len vďaka tomu, že sa ešte nenastavil na zimu a mal oblečené krátke nohavice, bolo mi jasné, že to nebude sval, s čím má problém. Chápete, nie som lekár. Je pravda, že som už zažila s tými mojimi deťmi v oblasti zdravia všeličo. Kadejaké diagnózy tu nad nami lietali. Ale pri pohľade na tú nohu som intuitívne vytušila, že toto bude niečo vážnejšie. Dokonca ani nie som typ, ktorý chodí k lekárke s každým soplíkom. Skrátka, čo sa dá, vyriešime doma a sami. Ale na toto som si ozaj netrúfla.

Vyštartovali sme k našej pediatričke, ktorá v ten deň ordinovala od 14tej, no a tá nás rovno poslala na Kramáre na príjem. Diagnóza znela trombóza. Prijímajúci lekár mi s vážnym hlasom oznámil, že stav je vážny, život ohrozujúci. Vedela som to. A zrazu to len akoby prešlo okolo mňa. Môj mozog sa prepol do akéhosi pragmatického módu. Odišla som z nemocnice, domov som prišla automaticky a tak isto automaticky som urobila všetko, čo bolo treba. Na druhý deň ráno som sa vrátila do nemocnice, doniesla som mu všetko, čo by mohol potrebovať. Akurát som vystihla moment, keď mu primár prišiel urobiť sono a zistil, že nie je upchaté len stehno, ale zasahuje to až do panvy. Vravím si ok, prečo by som nemohla počuť zlú správu na druhý deň, čo bol hospitalizovaný.

Ale viete, čo ma vytočilo najviac, keď ma sestrička na oddelení medzirečou obvinila, že som sa tam votrela pod zámienkou, že dieťaťu nesiem veci a potom sa tam motám. Neviem, kde sa vo mne nabrala ešte chladná a stručná reakcia, niečo toho typu, že keď je moje dieťa vo vážnom stave, či má tú odvahu mi čokoľvek také povedať. Otočila sa na päte a odišla. Ale ku cti jej slúži, že do večera (zrejme, keď zistila o akú diagnózu ide) už bola ku mne milá a nevyháňala ma. Toto bol štvrtok.

Na ďalší deň som čakala veľmi dlho, lebo po pol noci mi prišla správa: Mami mám horúčku a kašlem. Ako som akože mala spať? V hlave mi bežali všetky možné scénare. Nehľadám diagnózy na nete, taký masochista nie som. Ale tu som vedela, čo hrozí. Bála som sa pľúcnej embólie. Ráno mi oznámili, že mu musia urobiť CT. Potom, že na CT sa nedostal, tak mu urobili RTG a zistili, že má začínajúci zápal priedušiek. Nasadili atb, zrážali teplotu. V strese sme prežili piatok.

O sobote a nedeli v nemocnici nebudem písať, lebo by som sa asi len zbytočne vytočila.

V pondelok mu konečne urobili to CT a v tom momente vybavili prevoz na NUSCH. Okamžite ho dali na JISku. Zrazu sa začalo niečo diať. Lekár mi vysvetlil, že liečba, ktorú mu naordinovali doteraz nezaberá a je potrebný zákrok. Potrebuje spriechodniť žily mechanicky. A z CT vyšetrenia sa zistilo, že došlo k pľúcnej embólii. Myslím, že som sa vnútorne strašne nahnevala, ale lekár na NUSCHu bol tak milý a ohľaduplný a konečne so mnou komunikoval narovinu a vedela som, že už naozaj niečo budú robiť, že som sa hneď schladila.

A od tohto momentu som dúfala, že už bude všetko dobré. Malo to ešte momenty, keď som ho videla so všetkými hadičkami a káblami a nebolo mi všetko jedno, ale verila som lekárom, že robia, čo môžu a majú.

Dnes to už má za sebou a dokonca je už aj doma. Je síce vyčerpaný a slabý. A tiež sa spamätáva z emocionálneho vypätia, ktorým prešiel. Presne ako aj ja… Vidieť svoje vlastné dieťa (a naozaj je jedno, či má 2, 10 alebo 17 rokov a zrejme to bude pre mňa rovnako ťažké, aj keď bude mať moje dieťa 20, 30 alebo 40 rokov) ako má bolesti a strach a nemôcť s tým nič urobiť, je strašne ťažké.

Moje emócie sa zasekli niekde v mojom vnútri, lebo som musela byť silná. Musela som zvládať ostatné deti, aj prácu. Musela som byť silná pre neho, lebo potreboval povzbudiť, aby sa sám nebál. Ale ja som sa bála. Veľmi. Každý deň som nejako prežila. No noci boli príšerné. Bála som sa rána, že mi zazvoní telefón a nejaký neznámy hlas mi povie, že to neprežil. Neprajem nikomu, aby musel tento strach zažívať.

Keď to zažíval niekto v mojom okolí, bolo mi to nesmierne ľúto a myslela som si, že si viem predstaviť, aké to je. No mýlila som sa. Nevedela som si to predstaviť, ono sa to totiž predstaviť nedá. Dá sa to len prežiť.

Naučila som sa v tom celom však ešte jednu dôležitosť. Keď mi ľudia písali a volali, že na nás myslia, keď chceli vyjadriť podporu a povzbudenie, bolo to skvelé. Uvedomila som si znovu ešte hlbšie, ako sa navzájom všetci potrebujeme a ako je dobré, keď sa vieme navzájom niesť v tých ťažších chvíľach. Toto je niečo, čo má obrovský význam a má zmysel to žiť.

Preto znovu moje veľké ĎAKUJEM vám všetkým, ktorí ste na nás mysleli.

​A prajem nám všetkým, nech sú naše deti zdravé…

Nie je taška ako taška.

Nie je taška ako taška.

Hľadala som ruksakokabelku. Skrátka tašku na chrbát, ktorá sa dá nosiť aj cez rameno.
Ale všetko to začalo úplne inak.

Pred vyše dvoma rokmi som sa prihlásila do projektu Artbees, ktorý organizovalo Moudré podnikání žen v spolupráci s CocaColou CZ/SK. Bol to špeciálny projekt na podporu podnikateliek v našich malých krajinách. To, že som poslala prihlášku do tohto projektu bolo pre mňa v tom čase obrovským krokom z mojej komfortnej zóny, lebo to bolo obdobie, keď som sa veľmi intenzívne schovávala za svoje produkty. Ale tento článok je o inom (o mojej neodvahe zase raz inokedy).

Na konkurze som sa ocitla v skupine s Pavlou. Sedela oproti mne a prišla prezentovať svoj produkt. Čajovú tašku, vlastne čajové vrecúško. Znie to divne, však? Ale tak sa volá jej značka – Teabag  Už vtedy ma zaujala jednoduchosť, praktickosť, myšlienka a hlavne, minimalizmus. No nebolo to celkom to, čo by som potrebovala.

Od tohto nášho stretnutia prešli dva roky a my sme sa stretli opäť. Pavla so sebou priniesla na ukážku svoje novinky. Ruksaky. Už na prvý pohľad sa mi páčili, akurát som mala odvážnu požiadavku: aby mi urobila jeden, ktorý bude kombináciou tých dvoch prototypov, ktorými sa pochválila. Namoje prekvapenie jej to vôbec nerobilo problém a sľúbila mi, že sa o to pokúsi.

Viete, ja naozaj nie som nakupovací typ a vôbec sa tým netajím. Kým si niečo kúpim, rada si premyslím, či tú vec naozaj potrebujem. Predovšetkým preto, že nechcem zbytočne plytvať zdrojmi. Či už finančnými, alebo tými prírodnými. Ale táto ruksakotaška bola presne to, čo som dlhšie už hľadala. A ja viem, že vakov je na trhu kopec, že by som si mohla vyberať. Ale tento “môj” Teabag je niečo úplne iné.

Páči sa mi myšlienka, s ktorou Pavla svoje tašky vyrába. Ako sama hovorí, Teabag vymýšľala pre seba ešte počas štúdia dizajnu. Chcela tašku, ktorá by bola jednoduchá, variabilná a nadčasová. A keďže máme podobné zmýšľanie, aj pre ňu pri tvorbe bola dôležitá ekológia a udržateľnosť výroby. Svoje tašky vyrába prevažne zo zbytkov materiálov z čalúnickej dielne neďaleko jej pôsobiska. V praxi to znamená, že každý kus je originál a dokonca je vytvorený každému zákazníkovi “na mieru”.

​Vôbec sa tak nečudujem, že jej tvorba bola minulý rok ocenená výberom do top 10 českých dizajnérov a bola prezentovaná v českom centre v Bruseli.

A ako vlastne ten môj zázrak vyzerá? Je to perfektne premyslený kúsok, ktorý dizajnovo ladí s celou kolkciou Teabag. Vychádza z najväčšej tašky, je však doplnený praktickou klopou, v ktorej je ukrytá kapsička na mobil. Vo vnútri je úpne štandardne jedno veľké vrecko na zips, a remienok s karabinkou na kľúče alebo malú taštičku. Dokonalá vchytávka je vrecko v zadnej časti vaku. Nie je prístupné zvonku, lebo sa nachádza smerom k môjmu chrbtu a tak k nemu nikto nemá prístup iba ja. Dokonca aj keď mám tašku na chrbte, viem sa tam pohodlne dostať. Ideálne miesto pre môj mobil, ktorý tak mám kedykoľvek v dosahu a nemusím si vak vôbec dávať dole z chrbta.

​No a to, čo ma dostalo, je možnosť zmeniť tento ruksak na kabelku cez rameno. Jednoducho len odopnem jeden popruh a ten druhý pripnem na rafinovane všité očká a kabelka je na svete.

No ako by som mohla nemilovať túto tašku. Od momentu, ako som ju dostala do rúk, poctivo som ju “testovala” každý deň. A ak máte malé deti, tak vám vôbec nemusím vysvetľovať výhodu voľných rúk. Tie moje deti síce už nie sú až tak malé, ale aj tak si voľné ruky celkom rada užívam. Teabag je moja jediná čierna taška a stal mojim obľúbeným doplnkom. Ak si pozriete moje fotky na IG, zistíte, že na väčšine z nich je stále so mnou, ak ho nevidíte v plnej kráse, určite si všimnete aspoň popruhy na ramenách – a to je presne ono, mám voľné ruky 🙂

Teabag bola jediná taška, ktorá so mnou cestovala na dovolenku do Španielska (teda okrem tej plážovej veľkej tašky). Jednoducho, hodí sa mi ku všetkému, je to ruksak a taška v jednom, je elegantná ak treba a tiež športová, ak si to situácia vyžaduje. Vojde mi do nej všetko, čo potrebujem. Niekedy mám pocit, že je nafukovacia (zmestil sa mi tam môj notebook, ručne maľovaný denník, peračník s ceruzkami a farbami, veľká peňaženka a fľaša s vodou). Celkom dosť som ho napratala a on to dal. Tak chápete, že sa nemôžem nepochváliť, keď som spokojná.

Aj túto ruksakotašku si môžete kúpiť u Pavly v eshope tu –> ESHOP TEABAG
A ja mám na sebe, ako inak, moje IMANI 🙂

Skutočné rande s mojimi deťmi.

Skutočné rande s mojimi deťmi.

Keď boli moje najstaršie deti tesne pred pubertálnym vekom, došlo mi, že ma potrebujú aj inak, ako pri bežnej starostlivosti. Potrebovali ma mať iba pre seba aspoň na pár hodín. Nebolo to nič prevratné, čo by som vymyslela, len som sa inšpirovala inými ľuďmi, ktorí si to už vo svojom živote otestovali. A tak som sa rozhodla jeden deň v týždni vyčleniť na plánované a organizované rande so svojim dieťaťom. Každý týždeň s jedným. Na rande som chodila so školákmi, lebo práve oni už potrebovali byť so mnou aj mimo nášho neustále rušného domu.

mama s dcerou v meste

Fungovalo to celkom jednoducho. S každým som sa dohodla zvlášť, mohli si vybrať kam pôjdeme a čo budeme spolu robiť. Najčastejšie sme sa šli niekam najesť 😉 A pri tom sme sa veľa rozprávali. O všeličom, čo len chceli. Niektorým to šlo rýchlo a nemali problém rozhovoriť sa ihneď. Niektorí sú viac intoverti a chvíľu im trvá, kým sa rozhovoria o vážnejších témach.

Prečo o tom vlastne dnes píšem? Znovu som si uvedomila, ako dôležité je pre každého človeka, aby mal dostatok pozornosti od svojich blízkych. Venovať zdravú a správne nasmerovanú pozornosť svojim deťom je veľmi žiadúce. Je to pre nich doslova ozdravujúce. Každému však vyhovuje prijímanie pozornosti iným spôsobom. Pre niekoho je príjemné, ak ho druhá osoba počúva a snaží sa pochopiť a vcítiť do jeho situácie. Veľmi nápomocné sú v tomto prípade doplňujúce otázky, ktoré vám pomôžu lepšie pochopiť celú situáciu alebo problém. Mám však aj dieťa, ktoré potrebuje pozornosť dostávať tým, že spolu niečo robíme, že pracujeme na nejakom spoločnom projekte a popri tom sa rozprávame. A mám aj dieťa, ktoré je rado, keď sme spolu len tak, keď nemusíme robiť nič a len tak spolu sedíme alebo sa prechádzame a popri tom sa môžeme dosýta porozprávať.

Zo všetkého najdôležitejšie je pri deťoch to, aby som sa pokúsila vstúpiť do ich sveta, priblížiť sa im pre nich prijateľným spôsobom a nesnažila sa okamžite reagovať z pozície nadradenej autority a nedávať ihneď nevyžiadané rady. Myslím, že tento bod je jeden z najdôležitejších. Komu z nás sa páči, ak nám ľudia dávajú rady, aj keď sme si ich nepýtali? Niekedy sa potrebujeme len tak vyrozprávať. A reálne, ak mi ten druhý nevidí do hlavy a nevie, čo všetko som už skúsila a neskúsila, ako mi môže vedieť skutočne poradiť? A presne toto prežívajú aj naše deti. Na to, aby sme mali možnosť im „radiť“, potrebujú sa uistiť, že im rozumieme a poznáme ich. Nielen tak, že o nich vieme, lebo sú naše deti, ale aj tak inak, hlbšie, akoby z ich pohľadu.

Takže je to v podstate opäť o napĺňaní potrieb. Na túto tému narážam neustále od kedy mám deti. Vždy objavujem nové možnosti a nové oblasti, o ktorých som pred tým netušila. Je to skutočná výzva a mňa to veľmi baví. Aj preto som o tom napísala tú moju prvú knihu: Ako dať deťom to, čo naozaj potrebujú?, v ktorej rozoberám veľmi podrobne 10 rôznych emocionálnych potrieb, ktoré sa dajú napĺňať rôznymi spôsobmi. Potreba pozornosti je jednou z nich.

Keď boli deti malé, museli sme si rande plánovať, nebolo pre mňa tak ľahké odísť z domu od ďalších malých detí. Dnes je to už úplne inak, môžem si s kýmkoľvek z nich výjsť von takmer kedykoľvek sa nám to obom hodí. Presne to sa stalo aj dnes, keď mi Kaja cestou domov poslala sms, či by som ju vyzdvihla na stanici a či by sme sa šli niekam spolu najesť. Pre mňa je to výzva, že sa so mnou chce porozprávať, že už je čas sa stretnúť mimo domu a niečo spolu zažiť. Dnes sme zažili gurmánske rande, lebo vegánske hody sú niečo špeciálne 🙂 A tak nám bolo spolu dobre.

Aké sú vaše deti? Akým spôsobom potrebujú pozornosť ony?

Ako som začala tvoriť vlastnú módnu značku oblečenia – IMANI

Ako som začala tvoriť vlastnú módnu značku oblečenia - IMANI

K môjmu životu neodmysliteľne patrí moja práca. Pochopiteľne, keďže pracujem takmer každý deň a ak práve nie som v dielni, tak pracuje môj mozog a ja stále vymýšľam nové vzory a strihy, rozmýšľam o tom, ako to nafotiť a kde, ako to dostať k ľuďom, ako… je toho celkom dosť veľa. No veď hovorím, moja práca je súčasťou môjho života.
Keď som bola malá, chcela som byť kaderníčkou, aj učiteľkou, aj modelkou, aj módnou navrhárkou. Od tej kaderníčky som upustila a som celkom rada. Teraz mám dosť, keď musím strihať mojich chlapov, stále nechápem, na čo im tak rýchlo rastú vlasy 😉 Učiteľkou som čiastočne tiež a verím, že to vyučovanie ešte len príde aj iným spôsobom, ako pri vlastných deťoch. Modelkou som nikdy nebola, ale teraz si to už skúšam, keďže tvorím módu pre ženy, také skutočné, naozajstné. Také ako ja a tak som sa konečne rozhodla fotiť moje oblečenie nielen na krásnych mladých XSkových modelkách, ale aj na sebe a prichádzam tomu celkom na chuť 😉 No a módnou návrhárkou som sa stala postupne. Začalo to šitím vlastných modelov už na základnej škole, počas gymnázia som to skúšala aj pre iných a postupne som sa učila čo a ako. Avšak vysokoškolské štúdium som nakoniec absolvovala na fakulte manažmentu. A aj to sa mi nakoniec hodilo v tom, čo teraz robím. Okrem riadenia domácnosti s desiatimi členmi (čo vôbec nie je sranda), riadim aj svoj malý podnik.
Pred piatimi rokmi som založila IMANI. Je to malá slovenská značka, ktorá produkuje módu pre ženy, ktoré sa chcú vyjadriť k životu aj svojim oblečení. Chcela som priniesť viac, ako len ďalšie kusy oblečenia. Chcela som priniesť posolstvo. Začalo to posolstvom o láske, o tom, že si milovaná taká, aká si. A nemusíš a ani nemôžeš urobiť nič viac, aby si bola viac milovaná. Že je to utópia? Pre mňa nie. Verím tomu, že Boh ma takto miluje a to mi dáva silu a schopnosť kráčať vo svojom živote iným spôsobom ako doteraz.
Potom sa k tomu pridalo posolstvo o tom, že je dobré premyslieť si, koľko a čo kupujeme. Či naozaj potrebujeme všetko to, čo nám brnkne do nosa kedykoľvek sme v nákupných centrách. Ja osobne nie som veľmi nákupný typ človeka. Mám rada jednoduchosť a praktickosť, variabilnosť a účelnosť.
A presne takto tvorím aj svoju módu. Postupne som si našla svoj vlastný štýl vyjadrovania a tým je minimalizmus v strihoch, farbách a vzoroch. Moja najnovšia kolekcia neprináša text na tričkách a šatách. Avšak slovný odkaz v tejto kolekcii istotne nájdete. Je na netradičnom mieste. Nie je to totiž posolstvo pre tých, ktorí vás v oblečení IMANI uvidia. Je to odkaz pre vás, ktoré si ho budete chcieť obliecť na seba. V každom kúsku je skryté jedno slovo, ktoré hovorí niečo o vás samých. Nájdete tam slová ako: milovaná, potrebná, nádherná, vznešená… a ešte omnoho viac. Možno na prvé počutie sa vám bude zdať, že niektoré slová pre vás neplatia. Ale môžete mi veriť, vyberala som ich starostlivo a som si istá, že pre vás bude platiť každé jedno, ktoré odo mňa dostanete. A aké to bude, to je prekvapenie. Nepoznáte ho vopred. To, ktoré k vám príde, bude prekvapením. Je to medzi nebom a zemou, ktoré slovo je práve pre vás. A že slovo má moc meniť život, zvlášť keď je to slovo od Boha, tak presne v to dúfam. Dúfam, že tieto slová dokážu meniť niečo vo vašom živote. Možno na začiatku len niečo malilinké vo vnútri vašej duše a postupne to bude rásť a meniť aj niečo navonok.

A toto je zmysel mojej tvorby. Niečo z môjho srdca, čo dávam von a pretavujem to do praktických a nositeľných kúskov s posolstvom.

​Viac modelov nájdete na: www.imani.sk

O manželskej kríze tak trochu inak.

O manželskej kríze tak trochu inak.

Viacerí ste mi písali, že si chcete prečítať pokračovanie článku o našej manželskej kríze. Pravdupovediac, váhala som s písaním ďalšej časti, lebo som mala pocit, že to neviem podať tým správnym spôsobom. Nechcem to podať čisto subjektívne, lebo si uvedomujem, že tak ako je každý z nás iný a jedinečný, tak sme aj rozdielne páry a to, čo platilo u nás, nemusí platiť u vás. Prevalcoval ma pocit zodpovednosti, aby som tu nedávala rozumy, ktoré nie sú univerzálne platné pre všetkých rovnako.

​A tak začnem pekne poporiadku, vymenovaním dôvodov, ktoré mohli za našu krízu. Možno sa v nich nájdete aj vy a možno máte aj svoje dôvody.

1. vzorce z domu
Vidím to tak, že sme do manželstva vstúpili veľmi mladí a veľmi rýchlo. Po bezhlavom vzplanutí všetkých zmyslov sme neváhali a naplánovali náš spoločný život. No poznali sme sa pramálo na to, aby sme o sebe vedeli viac, hlavne to, či sme kompatibilnými bytosťami. Nedbali sme na múdrosti starších ľudí, ktorí radia spoznať rodinu potenciálneho partnera a vidieť, ako to v nej funguje. Spomenula som si práve na film “Druhá šanca” o manželoch v kríze, kde bola scéna, ako sedeli len oni dvaja v manželskej posteli a pri rozhovore sa im tam začali zjavovať ich rodičia. Každý na tej svojej strane postele. Je to vtipná scéna a zároveň je tak bolestivo pravdivá.

Každý si nesieme vzorce správania svojich rodičov do svojich manželstiev. Áno, môžete si teraz povedať, že vy isto nie, lebo nechcete robiť to, čo robia vaši rodičia. Alebo práve naopak, môžete byť hrdí na to, ako žili vaši rodičia a byť presvedčení, že je to tak správne a preto to budete robiť aj vy. No obávam sa, že ani jedno, ani druhé nebude to najsprávnejšie.

A tak sa stalo aj nám, že sme si nevedomky zaniesli do svojho vzťahu niečo, čo nebolo len naše. Často som nechápala, prečo môj chlap reaguje tak ako reaguje a často boli situácie, keď som nechápala, prečo ja reagujem zase tým svojim spôsobom. Lebo keď som to neskôr v kľude analyzovala, nenachádzala som veľa krát opodstatnenie našich reakcií. Neskôr som pochopila, že to mnohokrát bolo o tom, že ja som reagovala nie na môjho muža, ale na moju mamu alebo otca – v mojom mužovi. Niečo, čo ma iritovalo na našich a zrazu som to videla pred sebou. A presne to isté sa dialo aj naopak. Dlho nám trvalo, kým sme tento zádrhel pochopili a odhalili. A verte mi, ani dnes to ešte nie je “čisté”, stále sa nám to deje, len sa už vieme nad to trochu viac povzniesť.

2. dvaja sa stanú jedným
Ďalším veľkým problémom v našom manželstve bolo nepochopenie známej vety, že dvaja sa stanú jedným. Znie to tak krásne a poeticky, no keď sa to chytí za nesprávny koniec, urobí to viac zla ako osohu. V našom prípade to znamenalo úplné upnutie sa jedného na druhého. No jeden z nás bol predsa len dominantnejší a druhý viac submisívnejší a tak sa z dlhodobého hľadiska udialo to, že sa ten submisívny – akože ja – stratil v tom dominantnom – akože v ňom. A toto bol najväčší problém u nás doma. Zo začiatku mi to takto vyhovovalo, aspoň zdanlivo. Nevedela som ako inak by som mala žiť. Moji rodičia boli dosť prísni a… svojskí, o podporovaní individuality sa veľmi v tom období nehovorilo, mali svoje strachy a zrejme robili, čo vedeli. Že to robili zle v mnohých oblastiach, to dnes viem. Neviem, či to vedia aj oni. A tak som mala nie najlepší základ do života, v ktorom by bolo bývalo oveľa lepšie, keby moje sebavedomie a poznanie seba samej nebolo na hodnote mínus dvetisíc (to číslo som si vymyslela, lebo nviem, ako by sa to dalo kvantifikovať, ale pocitovo sa dnes vidím niekde okolo toho čísla 😉 )
A s týmto nastavením vstúpiť do manželstva bolo predzvesťou toho, že to nebude celkom dobre fungovať. Ale to tiež viem až dnes. A keby mi to bol niekto hovoril v tom období – a asi aj niekto hovoril – tak by som mu nebola verila – a veru som neverila. Pre mňa to bola záchrana, úľava od ťažoby, v ktorej som žila dovtedy a môj muž bol pre mňa bohom. Mala som pocit, že ma zachránil.
No rozprávka o princovi záchrancovi mala dohru a nie práve tú najlepšiu.
Manželstvo totiž nemôže byť o tom, že jedna osobnosť zanikne v prospech druhej. Vraj sa to v biológii nazýva fagocytóza – je to jav, keď jedna bunka je pohltená druhou. Už na prvý pohľad to znie drasticky a akosi nechutne. A keď si to predstavíte na živých ľuďoch, je to až do plaču.

A ako to teda bolo u nás? Vyvíjalo sa to postupne, zdanlivo nenásilne a dobrovoľne. Ja som bola tehotná a rodila som deti. On bol v práci, lebo nás bolo treba materiálne zabezpečiť. Zatiaľ to znie ako dobrý scénar. No akosi sa postupne vytrácali vzťahy. Tie ostatné, zvonku. Ani som si to neuvedomovala, nestíhala som a bolo mi dobre. Veď som mala jeho a deti. Všetko bolo tak, ako som si myslela, že je správne. A ani som si neuvedomila, ako veľmi strácam seba samú. I keď aj o tom by sa dalo polemizovať, lebo keď som nevedela, kto vlastne som, ako som mohla stratiť seba samú….

Ďalšie problémy, ktoré vedia spôsobiť krízu, boli u nás vlastne už dôsledkami tých predošlých dvoch.

3. nedostatok komunikácie
Prakticky sme mali málo času a tiež málo chuti. Uzatvárali sme sa jeden pred druhým do svojho sveta a bolo stále ťažšie vyliezť von, lebo hrozilo zranenie duše. Lebo keď som chcela rozprávať o tom, ako sa cítim, zľahčil to tým svojim typickým spôsobom. Keď začal on hovoriť o problémoch, ktoré rieši, zrušila som ho s tým, že by som bola radšej, keby riešil nás a nie “celosvetový mier”. Obaja sme mali svoju pravdu a nevedeli sme sa preniesť do sveta toho druhého, aby sme sa navzájom úplne pochopili, aj keď snahu sme mali.

4. neschopnosť vidieť očami toho druhého
Keď on zľahčil niečo, čo mňa ťažilo, bolo to preto, že nevedel, ako na mňa reagovať, bolo mu ľúto, že sa trápim, ale nevedel, čo s tým… Ale to viem dnes, keď sme o tom veľa rozprávali a rozoberali veľa situácií bod po bode. Keď som ja zrušila jeho, v skutočnosti som volala po pozornosti, takej tej sústredenej, pri ktorej sa nerieši nikto a nič iné a dúfala som, že to už konečne pochopí a vojde do môjho sveta. Dnes to už vie, lebo aj o tom sme veľa hovorili a snaží sa to naučiť, rovnako, ako sa ja snažím naučiť nezrušiť ho prvou vetou. Ale tiež nám to ešte nejde na jednotku. Iba občas sa zadarí. Máme pred sebou zrejme ešte dosť dlhú cestu, aby sme sa vedeli milovať tak, aby to ten druhý nielen vedel, ale aj cítil.

5. nezrovnalosti v potrebe sexu
Toto znie ako intímna téma, ale aj to patrí k manželstvu, takže ju nevynechám. Aj v tejto oblasti sme urobený každý inak a niekto chce sex viac a niekto menej. V tom by nebol až tak veľký problém, keby sa vedeli dvaja navzájom tolerovať a jeden by si nevynucoval sex rôznymi “nečistými” praktikami, ktoré zase narobia viac zla ako dobra. Prešli sme si v tejto oblasti rôznymi obdobiami. Technicky sme v tejto oblasti zladení, horšie to bolo s emocionálnym zladením. Zase sa tu odrazilo to, kto je dominantný a kto submisívny a myslím, že práve táto oblasť spustila varovné signály, keď sa u nás kríza už udomácnila. Bolo potrebné urobiť zásadné zmeny.

A tu sa niekde začal proces premeny nášho manželstva, ktoré je dnes iné, ako bolo pred rokom, či pred dvomi. Dôvodov, ktoré spôsobujú manželské krízy naprieč celým svetom, je určite ešte oveľa viac a nevystihla som ich tu všetky. Odhalila som vám však dosť veľa z môjho prežívania toho, čo sa u nás dialo. V ďalšom článku sa už snáď dostanem k tomu, ako sa to u nás začalo riešiť, čo nás k tomu viedlo a ako to celé prebiehalo. A možno aj k tomu, ako je to u nás dnes….

Prečo sa bojíme hejterov?

Prečo sa bojíme hejterov?

Pôvodne som chcela dopísať článok o manželskej kríze, ale akosi sa mi neustále vracala myšlienka o strachu. A nielen tak hocijakom strachu, ale o strachu z “hejterov”. V posledných týždňoch som sa s týmto strachom stretávala až príliš často na to, aby som to nechala len tak. Stretla som rôzne ženy, žijúce v rôznych životných okolnostiach, s rôznymi ľuďmi. Majú rôzne zázemie, rôzne vzdelanie a rôzne sny a ciele. A predsa ich niečo spájalo. Nepoznajú sa, nevedia o sebe, jediné spojivko medzi nimi som bola ja a počula som každú jednu z nich hovoriť o strachu z hejterov.

Mne osobne vo všelijakých situáciach veľmi pomáha pochopiť význam slova, rada sa pozerám do starých zdrojov a slovníkov, ktoré mi môžu pomôcť pochopiť viac z kontextu doby a kultúry. Pri slove hejter som narazila na fakt, že sa v starých textoch vôbec nevyskytuje. Toto slovo totiž existuje až od roku 2001, keď bolo prvý krát použité v akejsi piesni, ktorá mne nič nehovorí. Ale to slovo začalo existovať a stále viac sa udomácňovalo v slovníku dnešných ľudí. Zrejme tu bola potreba opísať konkrétnu skupinu ľudí týmto slovom, ktoré na nich perfektne sadlo.

Hejter je človek, ktorý má vyhranený názor na vec. Je ochotný za svoj názor bojovať. Hlavne verejne, agresívne a necitlivo, úplne bez ohľadu na osobu, voči ktorej je útočný. Nečudo, že dokáže vyvolať vnútorný strach v mnohých z nás. Ale je tu ešte niečo, čo mi hovorí, že tento typ človeka nebude tak veľký oriešok, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

To jeho verejné vyjadrovanie sa voči niektorým osobám má svoje obmedzenia. A tým je virtuálny svet, predovšetkým sociálne siete. Už to máte? Tento človek sa rád skrýva za svoju domnelú anonymitu. Je pre neho charakteristické, že sa chce vyhnúť osobnej konfrontácii. Možno na sieťach vystupuje sebavedomo, arogantne a nepríjemne. Kto teda je tento hejter? V skutočnosti je to zbabelec, ktorý nie je schopný priamej osobnej konfrontácie. A v tomto momente je mi jasné, že je mi ho ľúto. Je mi ľúto toho človeka, ktorý je sám sebou natoľko neistý, je tak veľmi ubitý a zranený niekde vo svojom srdci, že nie je schopný zdravej a konštruktívnej debaty alebo názorovej výmeny.

A tu prichádza otázka, prečo by som sa ho mala báť? Počas svojho života som zažila veľa nepríjemností, aj v podobe kyberšikany, do ktorej sa hejter môže ľahko zaradiť. Prečítala som si o sebe množstvo nezmyslov. Viete si predstaviť, že pri mojom neštandardnom počte detí, to bolo všeličo. Počnúc naoko vyzerajúcimi faktami o mojom vzdelaní (resp. nevzdelaní), pokračujúc domniekami o mojom ortodoxnom vierovyznaní (čo ani neviem, čo to vlastne znamená), cez dokázateľné vyciciavanie sociálneho systému štátu (ach, kiežby štát nejakým spôsobom podporoval viacdetné rodiny, ale keďže som podnikateľka oficiálne aj prakticky vlastniaca vlastnú eseročku, nemám nárok na žiadne špeciálne dávky, ak nerátam prídavok na dieťa, ktorý nepokryje ani obedy v školskej jedálni). A bolo toho omnoho viac, no väčšinu z toho si už ani nepamätám. Bolo obdobie, keď ma tieto správy, kolujúce o mne internetovým svetom, vedeli poriadne rozosmutniť. Vedeli ma aj nahnevať. Cítila som neprávosť. Ale postupom času som pochopila, že to nie je niečo, čo ma určuje. Dokonca si dovolím tvrdiť, že to ani nie je osobné (vo väčšine prípadov), že ten hejter má len neutíchajúcu potrebu sa vyjadriť, aj keď nevie o čom točí, ale má pocit, že keď je schovaný za klávesnicou, tak na neho nikto nemá. No jednoducho na tom nezáleží.

Keď viem, kto som a kam idem, nezáleží na tom, čo si o mne myslia anonymní ľudia na sieti. Oni nie sú mojim svedomím. Neznamená to, že si môžem robiť čo chcem a ako chcem. To vôbec nie. Život tu na zemi nejaké tie pavidlá predsalen má a je dobré ich nájsť a rešpektovať. Pre mňa je zásadným pravidlom, že nebudem robiť druhým to, čo nechcem, aby robili iní mne. A za ešte vyšší level považujem pravidlo, že budem robiť druhým to, čo chcem, aby iní robili mne. Je v tom rozdiel. To druhé totž vyžaduje aktivitu, pričom to prvé stačí, keď je pasívne.

Možno si poviete, že vám stoja za to ešte aj iné pravidlá, určite choďte do toho, nájdite tie svoje. Je ich oveľa viac, ktoré sú hodné udržania a nasledovania. Napríklad moje ďalšie obľúbené: Miluj svojho blížneho ako seba samého.

A kam som týmto celým smerovala? Ženy, nemusíte sa báť hejterov. Oni vám nijako neublížia. Ak máš svoj sen, urob prvý krok k jeho splneniu. Neboj sa hejterov. Lebo ak podľahneš tomuto strachu, tí obávaní hejteri, ktorí na teba ešte ani nestihli zaútočiť, už vyhrali pred prvou bitkou, ktorá sa odohrala iba v tvojej hlave. Ak sa bojíš, že keď budeš robiť to, o čom snívaš a po čom dlho túžiš, že sa nájdu takí, ktorým sa tvoja práca nebude páčiť, tak je to úplne v poriadku. Oni určite budú. A to je naozaj dobre. Veď tebe sa azda páči úplne všetko na tomto svete? Nenájdu sa veci, ktoré sú ti nesympatické? Samozrejme, ty nehejtuješ na sieťach. Ale aj tak, nakoľko si necháš týmito hejtermi ovplyvňovať svoj život a svoje rozhodnutia? Aké právo im dáš zasahovať do toho, čo budeš alebo nebudeš robiť? Čo ak sa stane, že kvôli strachu z hejterov nebudeš robiť to, po čom túžiš, nebudeš tvoriť, nezačnej podnikať, nenapíšeš knihu… vieš koľko ľudí bude ochudobnených o tvoj kreatívny prínos do ich života? Vieš koľko ľudí si nebude môcť pozrieť, vychutnať, kúpiť alebo prečítať niečo od teba? Ak to nezačneš robiť, ani to nezistíš. No z mojich skúseností viem, že tých ochudobnených bude omnoho viac ako všetkých hejterov dokopy.

Určite máš vo svojom okolí ľudí, ktorým dôveruješ a ktorí sú schopní povedať ti svoj názor, aj keby bol iný ako tvoj. Toto sú ľudia, ktorí ti môžu pomôcť rozhodnúť sa, či je správne a dobré to, čo chceš robiť. Na ich názore ti môže záležať a ich myšlienky ti môžu pomôcť budovať niečo tvoje vlastné. No isto to nebude cielene zraňujúce a necitlivé, aby ťa to ubilo a zabránilo ti v napĺňaní svojho sna alebo možno aj poslania. Budú vedieť ako ti pvedať pravdu.

A tak celý tento môj výlev bol len o tom, aby som ťa povzbudila: NEBOJ SA.
Ak je niečo, o čom rozmýšľaš, že to budeš robiť, poď do toho. Začni. A možno tí hejteri ani neprídu…

Aj ja som ešte chcela vyzerať dobre, nielen dobre na 8 detí.

Aj ja som ešte chcela vyzerať dobre, nielen dobre na 8 detí.

Posledné roky môjho života som strávila s deťmi a všetkým, čo s nimi súvisí. Okrem toho som ich trávila aj prácou, lebo veď mať vlastný podnik, hoci len malinký, takmer „jednomužný“ znamená, že práca nekončí. Chvíľami som mala pocit, že by bolo dobre, keby ma niekto naklonoval.

K tomu sa pridružili rôzne zdravotné problémy a obmedzenia a výhovorka bola na svete. A nielen jedna. Jednoducho som nemala čas. Na seba. Ja nemám ten lichotivý typ metabolizmu, o ktorom píšu vo všetkých mamičkovských časopisoch, pri ktorom všetko, čo počas tehotenstva naberiete na váhe, zaručene zhodíte počas kojenia. Nie, ja som počas tehotenstiev pribrala od 4kg do 13kg (pri každom to bolo inak) a deti vážili takmer všetky okolo 4 kg. Takže pôrodom som sa dostala na predtehotenskú hmotnosť, prípadne aj o dosť nižšie. Problém nastal pri kojení. Vtedy som začala poctivo naberať kilá, ktoré s pribudajúcimi tehotenstvami a teda aj následným kojením nechceli nijako klesnúť.

pred: jeseň 2016 - po: máj 2018, celkový rozdiel 24kg

K tomu ak sa priráta minimálne problém so štítnou žľazou a v poslednom období aj porucha tolerancie glukózy, chudnutie mi šlo naozaj veľmi, veľmi ťažko, resp. takmer vôbec. Bola som nešťastná, čo vám budem hovoriť.

Posledné dva roky som zmenila radikálne stravovanie, aspoň som si to myslela. Snažila som sa jesť pravidelne 5 krát denne, nejedla som samozrejme nič vyprážané, jedla som veľa zeleniny, pila som iba čistú vodu, žiadne sladené nápoje, mäso som mala v jedálničku iba chudé, dopriala som si aj dostatok rýb, popoludní som už nemala v strave sacharidy alebo som ich mala obmedzené na minimum. Všetko to boli také tie správne rady. Výživová poradkyňa ma stále naháňala, že mám viac jesť, tak som sa snažila. A začala som chudnúť. No za takmer rok som schudla len 4kg a moja nadváha bola ďaleko nad to.

Potom som sa namotala na nejaké výživové doplnky, ktoré mi mali zaručene pomôcť zhodiť prebytočné kilá. Takže som sa snažila dodržiavať režim 5 krát denne jedlo, no niektoré som nahradila vraj vhodnými kokteilmi. Toto som zvládla asi 3 mesiace. Ja proste nie som typ na tekutú stravu. Schudla som, ale len minimálne a myslím, že nie veľmi zdravo.

Počula som o všelijakých diétach na istotu, ale nejako sa to priečilo s mojimi predstavami o zdravom živote a tiež zdravom chudnutí. Takže som sa do nich nechcela púšťať. A myslím, že som dobre urobila, môj metabolizmus už aj tak dostával dosť zabrať.

​Pri pravidelných kontrolách u odborných lekárov mi nezabudli pripomenúť, že by som mala schudnúť. Niektorí si mysleli, že sa to musí dať, len mi akosi „zabudli“ povedať, ako konkrétne by som to mala urobiť, keď sa mi vôbec nedarí a pritom sa fakt snažím. Iní pripustili, že to pri mojom zdravotnom stave a tiež vyťaženosti naozaj asi nepôjde.

​A tu sa to niekde zlomilo. Mne keď niekto povie, že sa niečo nedá, v tom okamihu mi nabehnú všetky kolieska v hlave do režimu vzbury a hľadania spôsobu, ako sa to dá.

možno to tak nevyzerá, ale kruhový tréning je celkom makačka

No musela som sa zastaviť a zamyslieť sa nad sebou a mojou motiváciou. Uvedomila som si, že je to viac ako len fyzická záležitosť, že oveľa ťažšie je to po psychickej stránke. Všade okolo je vyvíjaný tlak na ženu v tom, ako má vyzerať. Ako sa má obliekať, ako sa ma líčiť, ako má jesť, koľko má vážiť. Všade samé tabuľky a pravidlá a tabuľky a pravidlá….. a normy. A aj keď som v tom nechcela vedome byť, aj tak som sa chytila do tejto pasce. Vo všetkom som počula: “Mala by si….” Ale kto je ten, kto určuje, čo by som mala? Sú to módne trendy? Sú to celebrity? Sú to iní ľudia okolo mňa? Sú to moje deti? Je to môj manžel? Asi je to všetko dôležité, ale myslím, že najdôležitejšie je to, ako to cítim a prežívam vo svojom vnútri ja sama. Nikto za mňa nemôže urobiť rozhodnutia v mojom živote. Či už ide o stravovanie alebo ide podstatné rozhodnutia týkajúce sa vážnych oblastí. Ja som zodpovedná za seba a za to, aby som sa slobodne rozhodovala. Áno, v mojom živote podstatnú rolu zohráva Boh, ale aj Jeho potrebujem poznať, aby nakoniec riadenie sa tým, čo chce Boh, nebolo riadenie sa tým, čo hovoria ľudia, že chce Boh. Ale toto je zase na celý článok, možno raz…

A tak som prešla postupným prerodom v myslení o sebe samej. Zmierila som sa so sebou, s tým, aká som. Nezačalo to tým, ako vyzerám, ale tým, kto som vo svojej podstate. Potrebovala som do hĺbky spoznať samú seba. A že to je ľahké? No to teda vôbec nie je. Veľa vecí som si o sebe myslela, lebo … ani neviem prečo. Niečo som si zobrala z detstva, niečo som nadobudla počas puberty a niečo sa na mňa nalepilo aj v posledných rokoch (a teda neboli to len tie kilá navyše). Postupne som ale začala zisťovať, že nie všetko, čo o sebe viem, je naozaj pravda. A tak sa začal dlhý proces “prepisovania” dát v mojom mozgu (výsledkom tohto môjho prerodu je aj moja imani – minimalistická kolekcia oblečenia pre sebavedomú ženu). Až potom prišlo na rad telo. Prijať sa taká aká som, pre mňa znamenalo nestresovať sa kvôli tvaru mojich lýtok, veľkosti môjho zadku, výšky môjho čela, hustote mojich vlasov, tvaru mojich nechtov, farby mojich očí, šírky môjho nosa…. Tu sa dá dosadiť všeličo, lebo každá máme na tele niečo, čo by sme rady zmenili. Ale v tom je ten háčik. Načo? Prečo? Kvôli čomu alebo kvôli komu? Kvôli sebe? Naozaj?

​Možno to prichádza aj s vekom, dnes som šťastná, že mám telo, ktoré mi slúži. Telo, ktoré dalo život 8 zdravým deťom. Telo, ktoré funguje dokonale, aj keď som to ja nevymyslela. Fascinuje ma, ako je ľudské telo prispôsobivé a čo všetko dokáže zvládnuť. Ale nedokázala som sa vyrovnať s tým, že moje telo má vyše 20kg nadváhu. Takto to moje telo nebolo naprojektované. Nenarodila som sa s nadváhou a viac ako polovicu svojho života som vážila o dosť menej. Takže prijala som seba samú takú aká som a vyhlásila som vojnu kilám navyše.

moje obľúbené ženské fitko FitSpot a trénerka

Jedno, čo som dovtedy neskúsila, lebo som predsa nemala čas, bolo pravidelné cvičenie. Naozaj poctivý tréning 3 krát do týždňa. Začiatky boli príšerne ťažké. Nikdy pred tým som necvičila. Nebavilo ma to ani keď som bola mladá a takmer o 30kg ľahšia. Ale vravela som si, že toto bude posledná možnosť, že to musím skúsiť. A tak som si kúpila permanentku do ženského fitka. Joj ako vďačná som bola za to, že niekto vymyslel ženské fitko. Chodia tam ženy ako ja. Vždy sú tam trénerky, ktoré rozumejú ženskému telu a jeho potrebám. Po 10 mesiacoch pravidelného stretávania sa už poznáme a sme zohratý tím. Nikdy by som nebola povedala, že ma to bude baviť, ale stalo sa. Len bolo treba začať, dať tomu šancu a vydržať a vydržať a vydržať …. (mimochodom reč je o tomto fitku)

Ale, bol by to príliš rýchly a šťastný koniec, keby som povedala, že iba vďaka cvičeniu som schudla. Vôbec to nešlo tak, ako by som chcela. Po 3 mesiacoch intenzívneho cvičenia som mala dole necelé 3 kg. Áno, všetci mi vraveli, že svaly sú ťažšie ako tuk a tak podobne. A vtedy mi kamarátka, ktorá má podobné zdravotné problémy ako ja, porozprávala o svojom jedálničku. Keď som si dovtedy myslela, že sa stravujem dobre, vyvážene a zdravo, tak som bola na veľkom omyle. Ale konečne som našla stravovací systém, ktorý mi asolútne vyhovuje. Žiadne naháňanie sa na jedlo 5 krát denne a keď som si nestihla dať jedlo v správny čas, už som mala pocit, že som zlyhala a že to už ďalej ani nemá zmysel.

moje obľúbené letné raňajky

A teda ako sa to vlastne stravujem? Jem 3 krát denne. Všetko jedlo si pripravujem doma sama pre seba (teraz už aj pre niektoré deti, ktoré sa ku mne pridali). Nakupujem iba “jednozložkové” (ako som si ich ja nazvala) potraviny. Nie bio, na to nemám peniaze, ani čas, ani chuť. Jem veľa zeleniny, ovocia, chudé mäso, ryby, orechy, huby a syry (keďže mám intoleranciu bielkoviny kravského mlieka a netolerujem ani kozie mlieko, tak môžem iba ovčí syr). Snažím sa jesť čo najviac čerstvého, hlavne teraz v lete. A všetko, čo potrebuje nejaké tepelné spracovanie pripravujem bez tuku. Tuk si pridávam až do hotového jedla. Na ochutenie používam rôzne bylinky. Sem tam si dám k jedlu ryžu, kuskus, quinou.

Ak mám neodolateľnú chuť na sladké – čo sa mi až tak často nestáva, lebo telo si po asi 2 mesiacoch odvykačky od cukru úplne odvyklo a už si ho nevyžaduje, ale predsa ak si chcem dať nejaký dezert, upiekla som si mrkvový alebo cviklový koláč. Recepty sem nebudem písať, lebo som si ich nevymyslela, len som hľadala na nete a urobila som si mix podľa vlastnej vôle a chuti. Ale ak chceš poznať postupy a konkrétne jedlá, napíš mi a ja ti dám konkrétnejšie odpovede 🙂

A toto je naozaj všetko. Je to celkom jednoduché. Prestala som jesť všetko spracovávané mimo domu, čo zákonite obsahuje kadejaké Ečka a ktovie čo všetko ešte, zjednodušila som prípravu jedál a vychutnávam si čistú chuť potravín. Nekombinujem bielkoviny v jednom jedle a tak pomáham telu spracovať, čo dostane a vyťažiť z toho čo najviac. Tým, že jem pravidelne 3 krát denne už vyše polroka, moje telo vie, že svoju “dávku” dostane a tak sa nemusí stresovať a ukladať aj to, čo nepotrebuje. Cítim sa neporovnateľne lepšie ako kedykoľvek pred tým aj preto, že viem, že sa konečne starám o svoju dušu aj o svoje telo.

A je tu ešte jedna vec, ktorá sa mi osvedčila. S tou kamarátkou sme si písali takmer každý deň ráno, ako sa nám darí s jedlom. Bolo to úžasne povzbudzujúce a motivačné. Vždy sme sa navzájom podržali, keď sa jednej alebo druhej nedarilo. Toto bol najväčší prínos a najsilnejšia podpora. Boli sme spolu na jednej lodi a mali sme rovnaký cieľ.

Rozhodnutím zmeniť niečo vo svojom živote som veľa získala. Nadobudla som nový obraz o sebe ako žene, zmierila som sa so sebou, zlepšil sa môj zdravotný stav, utužilo sa jedno priateľstvo, ktoré nie je len o chudnutí 🙂

Tak čo, pridáš sa ku mne? Ak nevieš, ako začať a ako na to, kľudne mi napíš. Poteším sa, pomôžem ti mojimi skúsenosťami a možno z nás budú tiež kamarátky 🙂

O búrke v mojom srdci.

O búrke v mojom srdci.

Dlhšie som rozmýšľala o tom, že budem písať aj o manželstve. Veď prečo nie.

Rada by som písala o tom, že všetko je krásne a dokonalé, milé a romantické. Skrátka ružové. Ale to nie je pravda. A tak pred tým, ako napíšem aj o tých pekných veciach, ktoré v manželstve teraz už zažívam, budem písať o tom, čo predchádzalo tomu, že sa dnes už môžem usmievať. Nebolo to tak totiž vždy.
​Ak nerátam začiatok vzťahu, pobláznenú zamilovanosť a idealizovanie si môjho drahého vo všetkom a so všetkým.

Zmena vlastne nastala s prvou manželskou krízou. Keď prichádzala plíživými krokmi, nebadane, akoby ani nechcela byť spozorovaná, len aby sa dostala oveľa hlbšie do našich životov, ani som si neuvedomovala, že je už tu. Dovtedy som krízam nevenovala pozornosť, ani tým, o ktorých rozprávali iní. Mala som dojem, že my to zvládneme. Myslela som si, že nám sa to nestane. Mýlila som sa… ako už veľakrát v živote.

Keď som si uvedomila, že sa niečo deje a niečo nie je celkom v poriadku, kríza bola u nás už naplno zabývaná. Najprv som sa hrdo odúvala a tvárila sa, že mňa sa to netýka. Potom som sa trápila a dúfala, že sa to vyrieši. Najlepšie nejako samo od seba. Čakala som, že naša láska a naše manželstvo si to vybojuje samo. No na moje prekvapenie to tak nebolo. Och, ako som bola naivná. Dnes to už viem. Potom som začala rozmýšľať o tom čo by som mohla urobiť ja sama, aby sa to u nás zlepšilo. Snažila som sa, naozaj veľmi som sa snažila byť milá, starostlivá, robiť všetko to, o čom som vedela, že to má môj muž rád. Ale nebolo to celkom ono. Krízička už mala nás oboch na lopatkách a jej cieľom bolo jediné – rozdeliť nás. Krásne sme sa počas nej vyfarbili. Obaja. V plnej nádhere sa prejavili celé naše osobnosti a tiež všetky zápory našich charakterov. Aj tu by som chcela napísať, že ja som bola tá dobrá a dokonalá a všetko mal na svedomí môj muž. No ak mám byť úprimná, a to teda chcem byť, pravda je taká, že sme v tom boli spolu. Presne tak, ako sme do vzťahu vošli dvaja, tak isto sme v tom vzťahu robili chyby obaja. Došlo to tak ďaleko, že sme uvažovali o rozvode. Celkom vážne a otvorene. Ja viac ako on. Mala som pocit, že ďalej to už takto nejde. A v tom som mala pravdu. Nešlo a nemohlo to ísť ďalej rovnako ako dovtedy.

A tu niekde je ten zlom. Veľa som sa počas našej krízy naučila. Vlastne by som mala byť tej tete Kríze vďačná. Ukázala mi toho veľa o mne a ešte viac o mojom chlapovi. Mnohé z tých vecí by som radšej nevedela, veľa vecí by som radšej nebola počula a ešte menej by som bola chcela povedať. Ale všetko sa to stalo a veľmi ťažko sa to dá zobrať späť. Každý z nás si to nesieme niekde vo svojom vnútri a musíme sa s tým postupne vysporiadať.

Ale výsledok stojí za to. Dnes sme stále spolu aj napriek všetkým tým búrkam, ktorými sme prešli. Búrkam, v ktorých sme si mysleli, že sa to nedá prežiť, lebo vlny boli obrovské a nechceli utíchnuť. Jediná nádejná predstava bola, že by sa stalo to, čo som čítala o inej búrke na mori, kde jeden uznávaný muž sa postavil uprostred lode a prikázal búrke, aby stíchla. A ona naozaj stíchla. Toto bolo o Ježišovi v Biblii. A viem, že má takú moc, aby to dokázal aj dnes, aj v mojom živote, ale tentoraz to bolo trochu inak. Akoby to vyžadovalo spoluprácu. A tak sme začali. Inak, ako som si myslela, že to má byť.

Začala som sa učiť počúvať svoj vnútorný hlas, hľadať svoje stratené ja, rozhodovať sa na základe svojho najlepšieho svedomia a vedomia. Môže sa to zdať ako úplná samozrejmosť, no nebola. Z môjho života sa táto schopnosť akosi vytratila a ja som ju musela opäť objaviť a poctivo si na ňu zvyknúť. Musela prísť zmena vo mne, aby nastala zmena v ňom a potom aj v nás.

No o tom, ako sa to celé udialo, napíšem nabudúce. Táto téma si vyžaduje seriál.